Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 69400

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcov: 1. Petra Slobodníka a 2. Terézie Slobodníkovej, oboch bytom T. Tekela 8, Trnava zastúpených advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava proti žalovanému Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi, Františkánska 22, Trnava, správcovi úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v konkurze, zastúpenému advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou, Dukelská štvrť 1401, Dubnica nad Váhom, o vylúčenie majetku zo zápisu všeobecnej podstaty úpadcu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 25Cbi/1/2008-252 zo dňa 27.4.2010 jednohlasne t a k t o

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalovanému na trovách odvolacieho konania 507,91 eur do troch dní po právoplatnosti tohoto rozhodnutia k rukám zastupujúcej advokátky Mgr. Adriany Sojkovej.

Žalobcovia sa v konaní domáhali podľa § 78 ods. 3 a 4. zák. č 7/2005 Z.z., aby súd zo zápisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii vylúčil nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 6216 pre katastrálne územie Trnava ako parc. č. 8619/3 - zast. plocha a nádvoria o výmere 96 m2 , dom s. č. 2269 postavený na parc. č. 8620 a parc. č. 8620 - zast. plocha a nádvoria o výmere 175 m2. Poukazovali na to, že predmetné nehnuteľnosti sú podľa zápisu na liste vlastníctva ich vlastníctvom, nadobudli ich v súlade s platnými predpismi a v dobrej viere a od okamihu ich nadobudnutia ich nerušene užívajú, napriek čomu ich žalovaný, resp. predchádzajúci správca Mgr. Peter Ondreička zapísal do súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadcu TAZ, š.p. v likvidácii s poznámkou o spornosti zaradenia tohto majetku do súpisu.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že žalobcovia sa pôvodne podaným návrhom domáhali uloženia povinnosti žalovanému vylúčiť nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu a ku zmene petitu žaloby pristúpili až po uplynutí 30 dňovej lehoty na podanie vylučovacej žaloby podľa § 78 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Uviedol, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR vydalo dňa 11. 4. 1992 rozhodnutie č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu, podľa ktorého predmetom privatizácie bol majetok spravovaný úpadcom vymedzený (určený) v rozhodnutí. Rozhodnutie pritom nemohlo byť právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva Fondu národného majetku SR (§ 11 ods. 2 Zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, nakoľko tieto neboli podľa § 6 ods. 1 písm. a/ Zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby vymedzené v rozhodnutí a neboli preto ani určené na privatizáciu. Ak tento majetok nebol privatizačným projektom určený na privatizáciu a nebol na privatizáciu schválený rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nemohol byť následne ani predmetom ďalších prechodov a prevodov vlastníckeho práva v prospech obchodnej spoločnosti zriadenej Fondom. Nakoľko právny predchodca žalobcu, obchodná spoločnosť Trnavské automobilové závody, a.s. a ďalší právni predchodcovia nikdy neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, je prevod vlastníckeho práva na žalobcu sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. Zápis vlastníckeho práva žalobcu na LV č. 5758 je tak v rozpore s právnym i skutkovým stavom, ktorá skutočnosť bola dôvodom pre zápis nehnuteľností do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu s poznámkou o spornom zápise.

Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27.4.2010 žalobu zamietol a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v konaní úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania vo výške 1.196,18 eur. Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd na základe vykonaného dokazovania, okrem iného aj oboznámením privatizačného projektu TAZ, š.p., zistil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, neboli predmetom privatizačného projektu, z rozhodnutia príslušného ministerstva č. j. 329/92 zo dňa nie je zrejmé, ktorý privatizačný projekt a ktoré časti boli schválené, nakoľko privatizačný projekt pod reg. 329 obsahoval aj konkurenčný projekt. Nie je zrejmé, aký majetok, teda jeho časť vstupuje do privatizácie a akým spôsobom sa bude ktorá časť majetku privatizovať. Toto rozhodnutie nie je rozhodnutím v správnom konaní, ale na základe tohto rozhodnutia malo prejsť vlastníctvo na FNM podľa § 11 ods. 3 zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Súd konštatoval, že rozhodnutie o schválení privatizačného projektu nie je rozhodnutím v správnom konaní, ale aj tak je listinou, na základe ktorej mal byť vykonaný zápis vlastníctva nehnuteľností v katastri na FNM, preto musí byť jasným, zrozumiteľným právnym úkonom. Tento úkon nepodlieha preskúmaniu súdom podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a súd ho teda nemôže zrušiť, avšak musí posúdiť jeho spôsobilosť privodiť následky, ktoré s týmto úkonom spája zákon. Podľa ust. zákona č. 265/92 Zb. o zápisoch vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, zápis do katastra vykoná príslušný orgán len ak je listina spôsobilá na vykonanie záznamu. Predmetné rozhodnutie - listina nie je spôsobilá privodiť vznik, zmenu alebo zánik vlastníckych práv, nakoľko je nejasná, nezrozumiteľná a ani výkladom nie je možné upresniť jej obsah. Rozhodnutie sa odvoláva na privatizačný projekt č. 329, ktorý však trpí rovnakými vadami. Toto rozhodnutie a projekt nie sú v súlade so zákonom č. 92/91 Zb., nakoľko neobsahujú vymedzenie majetku určeného na privatizáciu a tiež nie sú v súlade so zákonom č. 265/92 Zb. a na základe tohto úkonu nemal byť vykonaný zápis do katastra nehnuteľností. Na základe tohto rozhodnutia ani neboli nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností na FNM a následne na TAZ a.s. a nezistená osoba doplnila privatizačný projekt o listy vlastníctva v roku 1995 v časti „majetkoprávna“ a bola dodatočne vytvorená „upresnená špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti TAZ /čiastková/“ z dôvodu „dopracovania technickej dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis do KN“, ktorá je len v spise 11C 292/99 pripojená v dvoch verziách na čl. 364 a čl. 627. Z uvedeného vyplýva, že pôvodný privatizačný projekt a tým aj rozhodnutie o schválení privatizačného projektu trpelo takými vadami, pre ktoré nebolo možné identifikovať majetok vstupujúci do akciovej spoločnosť a zapísať ho do katastra nehnuteľností. O tom, že dodatočná špecifikácia nebola v súlade s pôvodným privatizačným projektom a rozhodnutím o jeho schválení a nebola ani súčasťou notárskej zápisnice o založení akciovej spoločnosti svedčí spis Okresného súdu v Trnave, odbor katastrálny Z 3811/99, pripojený k spisu 11C 292/99, v ktorom boli urobené zmeny v zápise niektorých nehnuteľností späť na Trnavské automobilové závody, š.p. na základe spoločnej žiadosti FNM, MSPNM SR, Trnavských automobilových závodov, š.p. v likvidácii, Správkyne konkurznej podstaty TAZ Trnava, Coburgova a.s. v likvidácii, Bratislava, Červeňova 28, keďže v katastri nehnuteľností boli vykonané zápisy nad rámec privatizačného projektu. Ani v pôvodnej a ani v upresnenej špecifikácii sa nenachádzajú nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Aj keď neskôr došlo k zápisu na listy vlastníctva, vykonaným dokazovaním v tomto konaní bolo preukázané, že zápis vlastníctva žalobcov na LV č. 6216 je nedôvodný, nakoľko vlastníctvo predmetných nehnuteľností neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na FNM, preto FNM nemohol preniesť vlastnícke práva na právnych predchodcov žalobcov a právny predchodcovia žalobcov ďalej až na žalobcov. Rovnaké zdôvodnenie sa týka aj časti parcely, ktorú získali žalobcovia kúpou od spol. s r.o. Farmatex, nakoľko aj táto nehnuteľnosť bola získaná právnymi predchodcami spol. s r.o. Farmatex v rámci privatizácie majetku úpadcu.

Právny úkon, o ktorom bola spísaná notárska zápisnica N 72/92, Nz 75/92 zo dňa 21.4.1992 pred štátnym notárom JUDr. Jarmilou Polakovičovou trpí tiež vadami, ktoré ho robia neplatným, a to nejasnosťou, nezrozumiteľnosťou a rozporom so zákonom č. 92/91 Zb. Ďalším dôvodom neplatnosti je nemožnosť plnenia, nakoľko FNM nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol tak previesť práva, ktoré sám nemal na ďalší subjekt.

Sú tu i ďalšie skutočnosti, ktoré potvrdzujú rozpor alebo obchádzanie zákona pri tejto privatizácii a to návrh na zápis do katastra, kde FNM, MSPNM SR, TAZ, a.s., TAZ, š.p. uznávajú, že na FNM boli dodatočne doložené doklady o majetku a tiež k notárskej zápisnici, ale ani tieto doložené doklady nie sú jasné a zrozumiteľné. V samotnej notárskej zápisnici nie je uvedené, že má prílohy a majetok vkladaný do a.s. je len peňažne vyčíslený, čo nie je právny úkon zakladajúci vlastníctvo nehnuteľností.

Ďalším dôkazom neurčitosti a nezrozumiteľnosti špecifikácie majetku vloženého do a.s. je i potvrdenie FNM zo dňa 15.11.1993, ktoré je pripojené v konaní č. 11C 292/1999 na čl. 626-629, ktorým FNM potvrdzuje, že časť majetku TAZ, š.p. a upresnenie špecifikácie bolo potrebné vzhľadom na dopracovanie technickej dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis do KN a na to má slúžiť upresnená špecifikácia. Táto upresnená špecifikácia obsahuje rukou dopísané čísla listov vlastníctva a prepisované výmery. Taktiež list FNM adresovaný Trnavským automobilovým závodom š.p. zo dňa 3.3.1994 pripojený na čl. 630 spisu 11 C 292/1999 spochybňuje presnosť špecifikácie majetku určeného na privatizáciu.

K uvedenému je potrebné uviesť, že rozhodnutie MSPNM SR, ktorým malo prejsť vlastníctvo, schválilo privatizačný projekt č. 326/92 a nedostatky privatizačného projektu a rozhodnutia nemôžu byť odstránené dodatočným vypracovaním inej špecifikácie majetku, ktorá by zahŕňala iný majetok ako pôvodný privatizačný plán a rozhodnutie. Takýmto spôsobom nemohlo dôjsť ku konvalidácii neplatného právneho úkonu a hlavne keď ani dodatočne vypracované a dodatočne nezákonne pripájané špecifikácie k privatizačnému projektu a k notárskej zápisnici (ako to bolo konštatované v návrhu na Katastrálny odbor Okresného súdu Trnava zo dňa 21.1.2000) nie sú jasným zrozumiteľným právnym úkonom, keďže nehnuteľnosti nie sú riadne špecifikované v súlade so zápismi v katastri nehnuteľností.

Podľa názoru súdu k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom nemohlo dôjsť ani vydržaním, nakoľko na súde prvého stupňa sú vedené spory o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, žalobcovia sa preto nemohli domnievať, že sú vlastníkmi a došlo k prerušeniu 10 ročnej doby dobromyseľnej držby potrebnej na vydržanie. Podľa jeho záverov ide o absolútnu neplatnosť rozhodnutia, ktorými malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM a následne na akciovú spoločnosť a na túto neplatnosť súd musí prihliadať z úradnej povinnosti bez toho, aby ten, kto môže byť takým úkonom dotknutý, musel namietať neplatnosť úkonu. Pri absolútne neplatných úkonoch nie je možné časovo obmedziť možnosť domáhať sa neplatnosti. Ustanovenie čl. IV zákona č. 17/1993 Zb., ktorým sa novelizuje zákon č. 91/1992 Zb. a nadobudol účinnosť dňa 1.1.1993, určuje štátu možnosť domáhať sa neplatnosti v určitej lehote. Vzhľadom na všeobecne platné zásady právneho štátu nie je však možná retroaktivita právnej úpravy bez výslovného určenia v právnom predpise, preto nemožno tento zákon použiť na privatizačný projekt vyhotovený a schválený pred účinnosťou tohto zákona. Použitie minulého času ustanovení je logické, nakoľko domáhať sa neplatnosti privatizácie je možné až po tom, čo k nej dôjde.

Súd prvého stupňa uviedol, že v občianskoprávnych vzťahoch (Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom) majú účastníci rovnaké postavenie a musia rovnako dodržiavať právne predpisy. Nedodržanie právnych predpisov spôsobujúce neplatnosť právnych úkonov je rovnako posudzované u oboch účastníkov vzťahov, preto pri porušení predpisov štátom (orgánmi štátu) nastupujú rovnaké následky a nemožno hodnotiť, že následok porušenia predpisov štátom spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zásady dobrých mravov možno aplikovať len tam, kde nie je jasná kogentná právna úprava. Literatúra a judikatúra sa zhodujú v tom, že zásada dobrých mravov nemá byť základom tzv. „justície primeranosti“, t. j. súdy ňou nemajú nahrádzať účinky stanovené zákonom alebo zmluvou tým, čo považujú v konkrétnom prípade za primerané a spravodlivé, preto súd v prejednávanej veci musel hodnotiť súlad právnych úkonov s právnymi predpismi, hodnotiť, či boli právne úkony schopné spôsobiť následky, ktoré právne predpisy s takýmito právnymi úkonmi spájajú a nemohol tieto úkony hodnotiť ako spôsobilé privodiť zmenu vlastníctva len z dôvodov, že iné rozhodnutie by spôsobilo vznik ďalších súdnych sporov a že tento stav bol spôsobený činnosťou štátnych orgánov.

Záverom súd konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje a preto žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovi v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietali, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Majú za to, že proces privatizácie je oblasťou, ktorá nemá čisto súkromnoprávnu povahu a preto nie je možné na vzťahy založené privatizáciou bez ďalšieho aplikovať klasické súkromnoprávne inštitúty, ako to vyplýva aj zo skutočnosti, že privatizačné rozhodnutia boli vylúčené z preskúmacej činnosti súdu podľa 5. časti O.s.p. a konanie a rozhodovanie príslušných orgánov nepodliehalo ani kontrole ústavnosti Ústavným súdom SR. Poukazoval na to že, že pokiaľ aj pri prevode alebo prechode majetku štátu na iné osoby došlo k porušeniu všeobecne záväzných predpisov, podľa ustanovení zák. č. 92/1991 Zb. je iba štát zastúpený prokurátorom oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva, a to do troch rokov od prevodu alebo prechodu vlastníctva. Stanovením tejto prekluzívnej lehoty štát do popredia postavil princíp právnej istoty novovzniknutých právnych vzťahov a ochrany nových vlastníkov, v rozpore s čím súd ako predbežnú posudzoval otázku platnosti právnych úkonov uskutočnených orgánmi verejnej moci pri tzv. veľkej privatizácii. V rozpore so stanoviskom súdu podľa ich názoru úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa čl. IV ods. 1 zák. č. 17/1993 Z.z. (novela zák. č. 92/1991 Zb. upravujúca oprávnenie štátu na podanie návrhu na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva) vzťahoval na všetky rozhodnutia o privatizácii, teda i tie, ktoré boli uskutočnené pred účinnosťou tejto novely. Inak by bolo nutné dospieť k záveru, že pred touto novelou posudzovanie platnosti privatizačných rozhodnutí a na ne nadväzujúcich prevodov vlastníctva súdom nebolo vôbec možné. Považujú za odporujúce dobrým mravom, zásadne spravodlivosti a ústavnosti, aby im ako dobromyseľným nadobúdateľom bolo vlastnícke právo odňaté v dôsledku toho, že v procese privatizácie orgánmi verejnej moci došlo k porušeniu predpisov, a aby sa štát, ktorého orgány predpisy porušili, stal vlastníkom nehnuteľností, ktoré oni naviac investíciami zhodnotili.

Za správne nepovažujú ani rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania s tým, že v danom prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd úspešnému žalovanému náhradu trov nemal priznať. Ide o okolnosti prípadu, najmä skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od osôb, ktoré sa im preukázali výpisom z listu vlastníctva, zaplatili kúpnu cenu a nehnuteľnosti zhodnotili. Naviac žalovaný je sám advokátom, ktorý má dostatočné odborné znalosti a nemal preto žiaden dôvod nechať sa zastúpiť ďalším advokátom. Bez bližšieho zdôvodnenia tiež namietali, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia nezodpovedá vyhláške č. 655/2004 Z.z.

Pre prípad, že by odvolací súd akceptoval argumentáciu súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutie potvrdil, odvolatelia navrhli pripustiť proti rozhodnutiu dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, lebo sa v ňom rieši otázka možnosti posudzovať platnosť privatizačných projektov v rámci rozhodovania o otázkach platnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom tento problém sa týka väčšieho počtu nadobúdateľov nehnuteľného majetku pochádzajúceho od TAZ, a.s.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukazoval na to, že súd prvého stupňa rozhodnutie o schválení privatizačného projektu ani samotný privatizačný projekt v rámci dokazovania nepreskúmal z hľadiska ich súladu so zákonom, ale z ich obsahu zisťoval, či nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, možno stotožniť s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom privatizácie. V súvislosti s výhradami žalobcov voči rozhodnutiu o náhrade trov konania uviedol, že žalobcovia podľa obsahu spisu už od roku 1999 (t. j. len pár mesiacov po údajnom nadobudnutí vlastníctva) vedeli o dôvodoch spochybňujúcich ich vlastnícke právo, pričom nebyť procesných obštrukcií účastníkov konania začatého v roku 1999, spor by už bol právoplatne skončený a on by nemusel nehnuteľnosti zapísať do súpisu so spornou poznámkou. V súvislosti s jeho zastúpením advokátom uviedol, že má takéto právo rovnako ako každý účastník, ako správca vykonáva najmä správu a speňažovanie majetku a za vedenie sporu nie je odmeňovaný. Naviac je účastníkom viac ako 100 súdnych sporov a nemôže sa ich preto aktívne sám zúčastňovať.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcov.

Zapísanie žalobcov ako vlastníkov predmetných nehnuteľností na liste vlastníctva č. 6216 pre kat. úz. Trnava nie je nevyvrátiteľným dôkazom o existencii vlastníckeho práva a všeobecne zapísanie vlastníckeho práva tretej osoby nie je ani prekážkou zápisu nehnuteľností do súpisu majetku podstát pri výkone funkcie správcu. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii ochranu právam tretích osôb vylučujúcim zapísanie majetku do súpisu poskytuje ustanovením § 78, ktoré súčasne určuje spôsob vecného rozhodnutia súdu o nárokoch uplatnených podľa tohto zákona, súd rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu, ak právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu bolo jeho nositeľom včas uplatnené a v konaní preukázané, inak návrh (žalobu) ako nedôvodný zamietne.

Pri rozhodovaní sa súd musí zaoberať otázkou platného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom v danom prípade, hoci súd nad rámec svojej prieskumnej právomoci konštatoval neplatnosť rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na Fond národného majetku SR a následne na akciovú spoločnosť, je z rozhodnutia zrejmé, že dôvodom neúspešnosti žalobcov v konaní bolo zistenie, že predmetné nehnuteľnosti neboli predmetom rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu, pretože neboli v rozhodnutí rovnako ako v jeho prílohách, vymedzené ako majetok určený na privatizáciu. Zistenia súdu v tomto smere neboli odvolateľmi spochybnené.

Súd prvého stupňa sa ako prioritnou otázkou zaoberal otázkou platného nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami, nie otázkou platnosti privatizačných projektov, pričom na jej riešenie v rozhodnutí vyslovil jasný a vecne správny právny názor podložený logickým vyhodnotením v potrebnom rozsahu vykonaných dôkazov, vychádzajúci zo všeobecnej zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, v tomto prípade v súvislosti s nespôsobilosťou právnych aktov privatizácie privodiť vznik vlastníckeho práva obchodnej spoločnosti Trnavské automobilové závody, a.s. k nehnuteľnostiam zapísaným t. č. na LV č. 6216 ako základného predpokladu platného prevodu nehnuteľností na nasledovných nadobúdateľov.

Nakoľko v konaní nebol preukázaný iný relevantný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva žalobcami, súd prvého stupňa žalobu správne zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie preto podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď nezistil pochybenie (odvolateľmi nekonkretizované) súdu prvého stupňa ani v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a v okolnostiach sporu nezistil dôvody osobitného zreteľa hodné v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. pre nepriznanie práva na náhradu trov v konaní úspešnému účastníkovi.

Žalovaný svojimi právnymi úkonmi nepriaznivé postavenie žalobcov vo vzťahu k vlastníckemu právu k predmetným nehnuteľnostiam nespôsobil, pričom procesný ani iný predpis ho z práva na zastúpenie v konaní advokátom nevylučuje a takéto zastúpenie aj vzhľadom na veľký počet súdnych sporov, ktorých je správca úpadcu účastníkom, ako aj iné jeho povinnosti pri správe majetku úpadcu, nemožno posudzovať ako neúčelné.

Podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal súd v odvolacom konaní úspešnému žalovanému právo na náhradu trov tohto konania vo výške nákladov právneho zastúpenia pri jednom úkone zastupujúcej advokátky s tarifnou odmenou 500,70 eur (§§ 10, 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v aktuálnom znení) a paušálnou náhradou výdavkov 7,21 eur.

Odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcov na pripustenie dovolania proti svojmu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzujúcemu rozhodnutiu, ktorý žalobcovia odôvodnili tým, že v konaní je riešená otázka možnosti súdov posudzovať platnosť privatizačných projektov v rámci ich rozhodovania o otázkach platnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tejto otázke sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom odvolateľov, pričom jej riešenie, ako vyplýva už z vyššie uvedeného nebolo podstatou negatívneho stanoviska súdu k žalobcami uplatnenému nároku.

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.