Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 84674

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu Marcela Šidlíka, bytom Gessayova 20, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Barbarou Šrutekovou, Hlavná 44, Trnava proti žalovanému Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi, Františkánska 22, Trnava, správcovi úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii Trnava, zastúpenému advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou, Dukelská štvrť 1401, Dubnica nad Váhom, o vylúčenie majetku zo súpisu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 31Cbi/2/2008-371 zo dňa 7.6.2010 jednohlasne t a k t o

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalobca sa v konaní domáhal podľa § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. vylúčenia nehnuteľnosti zapísaných na liste vlastníctva č. 6096 pre katastrálne územie Trnava ako stavba - kultúrny dom súp. č. 2270 na parc. č. 8621/1, parc. č. 8621/1 - pozemok o výmere 1750 m2 a parc. č. 8619/1 - zastavaná plocha dvor o výmere 1051 m2 zo súpisu majetku úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii. Poukazoval na to, že predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 15.2.2000 s predávajúcim FARMATEX, s.r.o. v konkurze v zastúpení správcom JUDr. Š. Dedákom, a že žalovaný ich neoprávnene zaradil do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu TAZ, š.p.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že žaloba bola podaná oneskorene po uplynutí 30 dňovej lehoty (78 ods. 3 ZoKR) od uverejnenia zápisu v Obchodnom vestníku, nakoľko bola na súde podaná dňa 31.3.2008 a zápis bol publikovaný dňa 11.12.2007. Má súčasne za to, že prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcu, vrátane spoločnosti FARMATEX, s.r.o., nikdy neboli ich vlastníkmi, nakoľko nehnuteľnosti, ktoré podliehali právu hospodárenia úpadcu ako štátneho podniku podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/92 o schválení privatizačného projektu úpadcu neboli predmetom privatizácie. Aj keď možno predpokladať, že žalobca bol dobromyselný v tom, že nadobúda nehnuteľnosti od vlastníka, nestal sa tým vlastníkom nakoľko v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva.

Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 7.6.2010 návrh zamietol a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal v konaní úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 2.358,04 eur.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd na základe vykonaného dokazovania, okrem iného aj oboznámením privatizačného projektu TAZ, š.p. zistil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, neboli predmetom privatizačného projektu, z rozhodnutia príslušného ministerstva č. j. 329/92 zo dňa 11. 4. 1992 nie je zrejmé, ktorý privatizačný projekt a ktoré jeho časti boli schválené, nakoľko privatizačný projekt č. 329 obsahoval aj konkurenčný projekt, z dokladov nevyplýva, aký majetok alebo jeho časť vstupuje do privatizácie a akým spôsobom by sa mala tá ktorá jeho časť privatizovať. Súd zistil obsahovú nedôslednosť aktov súvisiacich s privatizáciou, ako aj dodatočnú neoprávnenú manipuláciu s dokladmi ich dopĺňaním, ktorá je zrejmá aj zo spoločného návrhu TAZ, š.p., FNM SR, Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR a správkyne konkurznej podstaty úpadcu TAZ Trnava, Coburgova, a.s. v likvidácii na začatie katastrálneho konania zo dňa 22. 12. 1999. Na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu neboli nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zapísané na FNM SR a následne na TAZ, a.s., nezistená osoba dodatočne doplnila privatizačný projekt a bola vytvorená upresnená špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti TAZ. Podľa súdu prvého stupňa neurčitosť a nezrozumiteľnosť špecifikácie majetku vloženého do akciovej spoločnosti preukazuje aj potvrdenie FNM SR zo dňa 15. 11. 1993 o tom, že časť majetku TAZ, š.p. a upresnenie špecifikácie bolo potrebné vzhľadom na dopracovanie technickej dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis do katastra nehnuteľností a na to má slúžiť upresnená špecifikácia obsahujúca rukou písané čísla listov vlastníctva a prepisované výmery. Súd konštatoval, že nedostatky privatizačného projektu nemohli byť odstránené dodatočným vypracovaním špecifikácie, ktorá by zahŕňala iný majetok ako pôvodný privatizačný plán a rozhodnutie, keď ani dodatočne vypracované a v rozpore so zákonom pripájané špecifikácie nie sú jasným a zrozumiteľným právnym úkonom, nakoľko nehnuteľnosti nie sú riadne špecifikované v súlade so zápismi v katastri nehnuteľností. Vlastníctvo nehnuteľností bolo v katastri nehnuteľností síce dodatočne zapísané v prospech TAZ, a.s., avšak absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva.

Súd konštatoval, že k predmetným nehnuteľnostiam žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo ani vydržaním, nakoľko pre vydržanie neboli splnené základné zákonné predpoklady a to oprávnenosť a nepretržitosť držby počas desiatich rokov.

K zákonným predpokladom vydržania patria:

a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov.

Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou.

Držiteľ musí byť v dobrej viere nielen v okamžiku, kedy sa stal držiteľom veci, ale po celú vydržaciu dobu. Držiteľ prestáva byť oprávneným držiteľom, akonáhle sa dozvedel, alebo z okolností sa musel dozvedieť, že nie je vlastníkom držanej veci a stáva sa preto držiteľom neoprávneným. Strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti, že mu vec patrí. Strata dobrej viery je jednou z okolností, ktorá má za následok koniec behu vydržacej doby.

K vydržaniu zo strany žalobcu nemohlo dôjsť, pretože na tunajšom súde pod . k. 11C 292/99 je vedený spor o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, takže sa žalobca nemohol nerušene domnievať, že je vlastníkom a bola prerušená 10 ročná doba nepretržitej vydržacej doby potrebnej na vydržanie. Práve vedomosť o tomto konaní spôsobuje prerušenie plynutia lehoty na vydržanie, nakoľko len oprávnený držiteľ môže byť vydržiteľom pričom oprávneným držiteľom je ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 136 Občianskeho zákonníka). V danom prípade nie je žiadna pochybnosť, že žalobca vedel o návrhu na začatie konania zo dňa 19.11.1999, kde je napádané vlastníctvo predmetných nehnuteľností.

Je potrebné poukázať na to, že dobrá viera znamená nevedomosť o určitej okolnosti a naopak zlá viera znamená vedomosť o tejto okolnosti. Vedomosť vylučuje dobrú vieru. V tomto zmysle zlá viera nijako nesúvisí so zlým úmyslom, ale je len protikladom dobrej viery bez akýchkoľvek negatívnych či hodnotových hodnotení; znamená jednoducho vedomosť ako protiklad nevedomosti (dobrej viery).

Posúdenie dobrej viery držiteľa nie je skutkovou, ale právnou otázkou.

Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec oprávnene patrí. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom sa držiteľ s takýmito skutočnosťami oboznámil; podstatné je, že sú takého charakteru, aby boli schopné (pri postupe s obvyklou mierou opatrnosti) u každého vyvolať pochybnosti o vlastníctve veci. Ak sa držiteľ veci oboznámil počas súdneho konania so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, zaniká jeho dobrá viera bez ohľadu na to, že výrokom rozhodnutia súdu otázka dobrej viery nebola riešená. Oprávnený držiteľ veci nemôže tiež byť naďalej v dobrej viere, ak mu vlastník veci vážne urobeným prejavom vôle oznámi, že vec nepatrí držiteľovi, ale jemu, a uvedie k tomu možné dôvody. Z hľadiska spochybnenia dobrej viery držiteľa nie je podstatné, či vlastník veci informujúci „domnelého vlastníka“ o skutočnom (právnom) vlastníctve veci svoje tvrdenia súčasne (alebo neskôr počas vydržacej doby) preukáže alebo nepreukáže; postačuje, že jeho ingerencia vo veci je spôsobilá vyvolať u dovtedy oprávneného držiteľa pochybnosti o vlastníctve spornej veci. Z hľadiska zániku oprávnenej držby veci tiež nie je významné, že sa držiteľ dozvedel skutočnosti vyvracajúce oprávnenosť jeho držby od užívateľa veci a nie od jej vlastníka. Podmienkou oprávnenej držby a vydržania vlastníckeho práva je, že držiteľ sa omylom domnieva, že je vlastníkom držanej veci a že jeho omyl je ospravedlniteľný. Pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu držiteľa sa tiež vychádza z objektívnych hľadísk; preto neskúsenosť držiteľa, resp. nižšia úroveň vzdelania, ktoré dosiahol, nie sú významné. Ospravedlniteľný omyl je taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Držba však nie je oprávnená, ak držiteľ síce postupoval s obvyklou opatrnosťou, ale preukáže sa, že o vade musel vedieť. Ak omyl presahuje rámec obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie „so zreteľom na všetky okolnosti“, a preto nemôže byť ospravedlniteľným držiteľom. Ospravedlniteľný omyl môže byť skutkový omyl a výnimočne aj právny omyl. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti právnych predpisov a následného nesprávneho posúdenia právnych následkov právnych skutočností. Právny omyl nie ospravedlniteľný iba výnimočne, napríklad ak ustanovenie zákona je objektívne nejasné.

V prejednávanej veci ide o vadu rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM, následne na akciovú spoločnosť Trnavské automobilové závody a.s., IČO 31 412 742, a postupne až na žalobcu. Ustanovenie čl. IV zákona č. 17/1993 Zb., ktorým sa novelizuje zákon č. 91/1992 Zb. a nadobudol účinnosť dňa 1.1.1993, ustanovuje možnosť štátu domáhať sa neplatnosti v určite lehote. V konkurznom konaní a ani v tomto konaní sa nedomáha štát neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva štátu na iné osoby. Vzhľadom na všeobecne platné zásady právneho štátu nie je ani možná retroaktivita právnej úpravy bez výslovného určenia v právnom predpise, čo má za následok nemožnosť použitia tohto predpisu na privatizačný projekt vyhotovený a schválený pred účinnosťou tohto zákona.

V občianskoprávnych vzťahoch (Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom) majú účastníci rovnaké postavenie a musia rovnako dodržiavať právne predpisy.

Nedodržanie právnych predpisov spôsobujúce neplatnosť právnych úkonov je rovnako posudzované u oboch účastníkov vzťahov, preto pri porušení predpisov štátom (orgánmi štátu) nastupujú rovnaké následky a nemožno hodnotiť, že následok porušenia predpisov štátom spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože zásady dobrých mravov možno aplikovať tam, kde nie je jasná kogentná právna úprava. Právna literatúra a judikatúra sa zhodujú v tom, že zásada dobrých mravov nemá byť základom tzv. „justície primeranosti“, t. j. súdy ňou nemajú nahrádzať účinky stanovené zákonom alebo zmluvou tým, čo považujú v konkrétnom prípade za primerané a spravodlivé, preto v prejednávanej veci musel súd hodnotiť súlad právnych úkonov s právnymi predpismi, hodnotiť či boli právne úkony schopné spôsobiť následky, ktoré právne predpisy s takýmito právnymi úkonmi spájajú a nemohol tieto úkony hodnotiť ako spôsobilé privodiť zmenu vlastníctva len z dôvodov, že iné rozhodnutie by spôsobilo vznik ďalších súdnych sporov a že tento stav bol spôsobený činnosťou štátnych orgánov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie tunajšieho súdu č. k. 44Cbi 6/2007 zo dňa 26.3.2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/4/2008 zo dňa 23.9.2008, ktoré riešilo obdobné otázky súvisiace s privatizačným projektom, aké sa riešia v tejto veci, kde bolo konštatované, že privatizované nehnuteľnosti neboli jednoznačne stotožnené.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa tak, aby jeho návrhu bolo vyhovené. Namietal, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, ako komplex nevytvára súvislé, jednoznačné a výstižné odôvodnenie a jeho časti na seba nenadväzujú, pričom súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou voči uplatnenému nároku vychádzajúcou z ustanovenia § 27 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., podľa ktorého vec nadobudnutá z podstaty sa prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien a z ustanovenia § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z., podľa ktorej pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu kupujúci nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci. Uvádzal, že ustanovenie neskoršieho právneho predpisu dáva do pozornosti iba z dôvodu, že umocňuje jeho právne postavenie a výklad ustanovenia § 27 ZKV, ktorý bol platný a účinný v čase, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol. Ide podľa neho o prípad, keď zákon výnimočne pripúšťa derivátny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (podobne ako to vyplýva z ustanovenia § 61 Exekučného poriadku). Okrem toho argumentoval aj zásadou bona fide pri nadobudnutí vlastníckeho práva a v súvislosti s tým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo/274/2006. Odvolateľ súčasne poukazoval na to, že až 24.3.2008 obdržal výzvu správcu na podanie vylučovacej žaloby, ktorá skutočnosť mu nemôže byť na ťarchu, a preto návrh považuje za včas podaný. Výhrady vzniesol aj voči spôsobu určenia výšky žalovanému priznanej náhrady trov konania.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalobcu.

V súlade s tvrdením odvolateľa bolo potrebné konštatovať, že sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorú nemožno považovať za zjavne nerelevantnú, vychádzajúcou zo spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v rámci speňažovania majetku úpadcu FARMATEX, s.r.o. IČO 34 140 808 a jeho následkov v zmysle ustanovení § 27 zák. č. 328/1991 Zb. a § 93 zák. č. 7/2005 Z.z., ako aj s argumentáciou týkajúcou sa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí 4Cdo 274/2006. V rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. upravujúcim obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku súd túto argumentáciu prednesenú účastníkom na pojednávaní vo veci konanom dňa 25.5.2010 ako súčasť dôvodov vzniku uplatneného nároku v odôvodnení rozsudku neuviedol, pričom tvrdením žalobcu o jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností sa zaoberal iba z pohľadu naplnenia zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, hoci takýto spôsob jeho nadobudnutia súčasťou vyjadrení žalobcu nebol (na strane druhej, z pohľadu žalovaného, sa súd nevysporiadal s tvrdením o oneskorenom uplatnení nároku žalobcu, ku ktorej otázke tento účastník napriek tomu v odvolaní opätovne zaujal stanovisko).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi a obranou proti ich uplatneniu je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pričom jeho výrazom v procesnom predpise je ustanovenie § 157 ods. 2.

V danom prípade odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia požiadavky kladené naň ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. z vyššie uvádzaných dôvodov nespĺňa, keď sa súd napriek obsiahlejšej argumentácii účastníkov obmedzil iba na posudzovanie okolností súvisiacich s privatizáciou majetku štátu a naplnenia zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva.

Rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné a postup súdu vo veci javí znaky postupu odnímajúceho účastníkovi možnosť realizovať jeho procesné práva, ktoré nedostatky nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa súd pred opätovným rozhodnutím veci vysporiada s celým rozsahom argumentácie účastníkov a svoje rozhodnutie odôvodní dôsledne v súlade s požiadavkou procesného predpisu.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.