Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 390564

Okresný súd Žilina v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: Slovenská republika - Daňové riaditeľstvo SR, Daňový úrad Ružomberok, Nám. Andreja Hlinku 54, 034 01 Ružomberok, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: Slovenská ovčiarska spoločnosť Ružomberok, a.s., so sídlom Bystrická cesta 132, 034 01 Ružomberok, IČO: 31 644 660, takto

Konanie z a s t a v u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Uznesením č.k. 2K 26/2011-34, zo dňa 28.10.2011 rozhodol súd o začatí konkurzného konania dlžníka Slovenská ovčiarska spoločnosť Ružomberok, a.s., so sídlom Bystrická cesta 132, 034 01 Ružomberok, IČO: 31 644 660, na základe návrhu veriteľa Slovenská republika - Daňové riaditeľstvo SR, Daňový úrad Ružomberok, Nám. Andreja Hlinku 54, 034 01 Ružomberok.

Výzvou zo dňa 10.11.2011 súd vyzval dlžníka na vyjadrenie k návrhu a na osvedčenie platobnej schopnosti. Dlžník prevzal výzvu dňa 22.11.2011.

Dňa 21.11.2011 bol súdu doručený návrh na zastavenie konkurzného konania pre zaplatenie pohľadávky podľa § 17 zákona č. 7/2005 Z.z.. Dlžník v uvedenom návrhu tvrdil, že uhradil pohľadávky uplatnené voči nemu v tomto konkurznom konaní, ešte pred doručením výzvy súdu. Na preukázanie tvrdených skutočností predložil súdu doklady o zaplatení pohľadávok ( príjmový pokladničný doklad od Soc. Poisťovne a originál poštovej poukážky o úhrade dlžnej sumy daňové úradu).

V záujme poskytnutia možnosti na vyjadrenie účastníkom konkurzného konania k sporným skutočnostiam, súd vyzval veriteľov dlžníka, ktorí si uplatnili v tomto konaní svoje vykonateľné pohľadávky na vyjadrenie, či dlžník uhradil pohľadávky uplatnené v tomto konaní.

Sociálna poisťovňa v odpovedi uviedla, že dlžník uhradil pohľadávky uplatnené v tomto konaní (v sume 1.767,76 eur a v sume 1.787,91 eur), ale ďalej uviedla, že dlžník neuhradil splatné pohľadávky v sume 43.635,21 eur a teda podľa názoru Soc. poisťovne nie sú splnené podmienky na zastavenie konania.

Daňový úrad v odpovedi uviedol, že dlžník mu uhradil sumu 8.436,- eur bez bližšej špecifikácie, pričom ďalej uviedol, že voči dlžníkovi eviduje daňové nedoplatky v sume 48.453,02 eur.

Z tvrdení účastníkov, ako aj z dlžníkom predloženej poštovej poukážky, mal súd za preukázané, že pohľadávky navrhovateľa uvedené v návrhu na vyhlásenie konkurzu boli v celej výške 8.436,- eur dlžníkom uhradená po začatí konkurzného konania.

Z príjmových pokladničných dokladov, ako aj zo zhodných tvrdení účastníkov konania mal súd za preukázané, že dlžník dňa 11.11.2011 uhradil pohľadávky Sociálnej poisťovne vo výške 3.555,67 eur (v sume 1.767,76 eur a v sume 1.787,91 eur).

Zistený skutkový stav súd subsumoval pod ustanovenia nasledovných právnych noriem:

Podľa § 17 ods. 1 z.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), ak dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zaplatil všetky splatné pohľadávky veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením zastaví.

Súd preskúmal existenciu hmotnoprávnych podmienok pre vyhlásenie konkurzu, ktorými sú pluralita veriteľov, pluralita pohľadávok a existencia majetku dlžníka postačujúca aspoň na úhradu nákladov konkurzu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník v priebehu začatého konkurzného konania uhradil pohľadávky, ktorými navrhovateľ preukazoval svoje oprávnenie podať návrh na konkurz. Navrhovateľ tak stratil aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na konkurz. Navrhovateľ síce bez bližšej špecifikácie tvrdil existenciu ďalších svojich pohľadávok voči dlžníkovi v podobe „evidencie daňových nedoplatkov v sume 48.453,02 eur“ (ako aj druhý veriteľ, ktorý tvrdil existenciu splatných pohľadávok vo výške 43.635,21 eur), na preukázanie ich existencie však neoznačili žiadne dôkazy.

Súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá splatná pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, je pohľadávkou oprávňujúcou navrhovateľa podať návrh na konkurz, ale len taká pohľadávka, ktorá bola kvalifikovaným spôsobom predvídaným ZKR preukázaná(priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, iného orgánu alebo preukázaná písomným uznaním dlžníka s úradne osvedčeným podpisom) a súčasne bol dlžník veriteľom na jej zaplatenie písomne vyzvaný(§ 11 ods.3 ZKR). V nadväznosti na to a s ohľadom na povahu konkurzného konania, je potrebné prijať záver, že predpokladom zastavenia konania podľa § 17 ZKR je zaplatenie nie akýchkoľvek splatných pohľadávok veriteľa, ale len tých pohľadávok, ktorými veriteľ preukazuje v návrhu svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Iný výklad by viedol k potrebe širšieho dokazovania ohľadne zisťovania oprávnenosti pohľadávok, ktoré veriteľ nedokladoval kvalifikovaným spôsobom. Povaha konkurzného konania síce úplne nevylučuje, aby súd vykonával dokazovanie najmä pokiaľ ide o skúmanie materiálnych predpokladov vyhlásenia konkurzu, konkurzný súd však nie je povolaný k tomu, aby v konaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu viedol dokazovanie o tom, či pohľadávka veriteľa vôbec existuje a aby týmto spôsobom riešil spor o existenciu a výšku pohľadávky veriteľa proti dlžníkovi, a to v lehotách stanovených ZKR (10 dní, resp. 5 dní).

Vedený vyššie uvedenými úvahami súd začaté konkurzné konanie zastavil podľa § 17 ZKR potom čo skonštatoval, že dlžník preukázal zaplatenie všetkých kvalifikovaným spôsobom preukázaných splatných pohľadávok navrhovateľa.

V danom prípade z hľadiska procesného zavinil zastavenie konania dlžník, lebo návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne a k zastaveniu konania došlo v dôsledku správania sa dlžníka, ktorý pohľadávky navrhovateľa uhradil až v priebehu začatého konkurzného konania. Vzhľadom na absenciu vlastnej úpravy náhrady trov konania v ZKR je v otázke náhrady trov konania potrebné subsidiárne aplikovať v zmysle §196 ZKR ustanovenie § 146 ods.2 O.s.p.. Keďže však navrhovateľovi žiadne trovy nevznikli a ani žiadne trovy navrhovateľ nežiadal priznať, súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Súd podotýka, že s ohľadom na § 198 ods.1 ZKR vyplýva, že v konkurznom konaní súdy vydávajú rozhodnutia, proti ktorým je odvolanie prípustné iba v prípade, keď je to v ZKR výslovne uvedené. Keďže zákon výslovne neuvádza, že proti rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 17 ZKR je prípustné odvolanie, je na mieste záver, že voči tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné(§ 198 ods.1 ZKR).