Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 271086

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Heleny Kosorinovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu dlžníka: ZEPRIS s.r.o., so sídlom 900 41 Rovinka č. 324, IČO: 35 761 024, správcom ktorého je BANKRUPTCY & RECOVERY SERVICE, k.s. so sídlom Nám. M. Benku 10, 811 07 Bratislava, IČO: 36 669 415, o odvolaní dlžníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2R/4/2011 zo dňa 13.12.2011, takto

Odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2R/4/2011 zo dňa 13.12.2011 p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Okresný súd Bratislava I v konaní pod sp. zn. 2R/4/2011 vydal dňa 13.12.2011 uznesenie, ktorým zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 30.11.2011 v zmysle § 154 ods. 1 písm. d/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) z dôvodu, že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Reštrukturalizačný plán dlžníka súd prvého stupňa zamietol tiež v zmysle § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že poskytuje osobitné výhody len niektorému účastníkovi plánu, konkrétne zabezpečeným veriteľom, čo je v rozpore s § 6 ZKR neprípustné.

Súd prvého stupňa rozhodol najmä na základe podnetu veriteľa SUCHÉ MIESTO s.r.o., v ktorom veriteľ zhrnul dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu, ktoré priebežne namietal počas celého reštrukturalizačného konania. Ako hlavný dôvod veriteľ namietal skutočnosť, že reštrukturalizačný plán poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. V tejto súvislosti veriteľ poukázal na skutočnosť, že podľa plánu nezabezpečení veritelia majú byť uspokojení iba v rozsahu 5%, pričom v prípade konkurzu môžu byť nezabezpečení veritelia uspokojení v celom rozsahu. Veriteľ namietal najmä kalkuláciu uspokojenia veriteľov v samotnom pláne, konkrétne výšku výťažku, ktorý by bolo možné získať speňažovaním majetku v konkurze, ako aj výšku predpokladaných nákladov konkurzu. V tejto súvislosti veriteľ namietol, že dlžník ako predkladateľ plánu stanovil predpokladaný výťažok zo speňaženia majetku v konkurze hodnotou, ktorá nezodpovedá hodnote, ktorú by bolo možné získať v konkurze, pričom dlžník svoj odhad v rámci plánu žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil, ani nevysvetlil s čím sa súd prvého stupňa stotožnil.

Pokiaľ ide o samotnú podstatu námietok, veriteľ v rámci podnetu uviedol najmä skutočnosť, že reštrukturalizačný plán predpokladá v rámci konkurzu výťažnosť z predaja DHM v sume 230.987,50 EUR napriek skutočnosti, že účtovná hodnota majetku predstavuje hodnotu 923.950,- EUR s tým, že takéto zníženie realizačnej hodnoty majetku v rámci konkurzu nie je v rámci plánu žiadnym relevantným spôsobom zdôvodnené. Veriteľ ďalej uviedol, že v rámci plánu bez potrebného zdôvodnenia, či vysvetlenia je znížená tiež výťažnosť z pohľadávok v rámci konkurzu z účtovnej hodnoty 2.262.789,- EUR na hodnotu 1.357.673,- EUR s tým, že opätovne takéto zníženie realizačnej hodnoty majetku v rámci konkurzu nie je v rámci plánu žiadnym relevantným spôsobom zdôvodnené. Ďalej veriteľ namietol skutočnosť, že dlžník v rámci plánu bez potrebného zdôvodnenia, či vysvetlenia znížil výťažnosť z hodnoty zákazky zo sumy 336.639,- EUR na sumu 100.991,70 EUR opätovne bez relevantného zdôvodnenia. V tejto súvislosti veriteľ ďalej uviedol, že pokiaľ dlžník v rámci plánu tvrdí, že v konkurze by sa dosiahol nižší výťažok, ako sú účtovné hodnoty majetku, musí byť uvedené v pláne riadne zdôvodnené a vysvetlené s tým, že pokiaľ takéto vysvetlenie chýba je nevyhnutné vychádzať z účtovných hodnôt majetku, ktoré v zmysle zákonných účtovných pravidiel by mali čo najvernejšie zobrazovať hodnotu majetku. S tým sa súd prvého stupňa tiež stotožnil. V tejto súvislosti veriteľ poukázal tiež na § 77 ods. 3 ZKR, podľa ktorého sa majetok konkurznej podstaty oceňuje účtovnou hodnotou po zohľadnení skutočného stavu majetku a trhovej hodnoty rovnakého alebo porovnateľného majetku, pričom pohľadávky sa oceňujú spravidla menovitou hodnotou. V tejto súvislosti veriteľ s odkazom na uvedené vyčíslil predpokladaný výťažok, ktorý by bolo možné dosiahnuť v konkurze na sumu 4.189.197,- EUR, pričom samotný plán predpokladá výťažok v konkurze len v sume 1.970.243,65 EUR.

V podnete veriteľ ďalej uviedol, že dlžník pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie vyplatil jedinému spoločníkovi dlžníka, spoločnosti Pfeiffer GmbH dňa 26.01.2011 podiel na zisku vo výške 1.153.020,- EUR. Uvedený právny úkon veriteľ označil za odporovateľný právny úkon, pričom odkázal najmä na zdôvodnenie v podaní zo dňa 03.10.2011. Poukázal najmä na skutočnosť, že podiel na zisku bol vyplatený spriaznenej osobe v čase dlžníkovho omeškania voči viacerým veriteľom, konkrétne voči nemu samotnému v sume 350.082,89 EUR bez príslušenstva a voči ostatným veriteľom v sume 847.753,- EUR. Veriteľ tiež konštatoval, že vyplatenie tejto sumy spôsobilo odliv disponibilných zdrojov dlžníka, čo znížilo schopnosť dlžníka kryť krátkodobé záväzky. V tejto súvislosti tiež uviedol, že v prípadnom konkurze možno dôvodne predpokladať odporovateľnosť takéhoto právneho úkonu, pričom uplatnením práva odporovať právnemu úkonu v konkurze možno dosiahnuť v prospech konkurznej podstaty plnenie v sume 1.153.020,- EUR.

V súvislosti s kalkulovaným uspokojením veriteľov v prípadnom konkurze veriteľ SUCHÉ MIESTO s.r.o. ďalej v podnete napadol uspokojenie, ako aj pohľadávku zabezpečeného veriteľa ZEPRIS s.r.o, Česká republika, ktorý v reštrukturalizácii vystupuje ako zabezpečený veriteľ z titulu poskytnutia pôžičiek dlžníkovi v sume 1.200.000,- EUR dňa 25.01.2011, v sume 100.000,- EUR dňa 10.06.2011, v sume 100.000 EUR dňa 16.06.2011 a v sume 100.000,- EUR dňa 28.06.2011, ktoré boli zabezpečené zriadením záložného práva na všetok majetok dlžníka na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 25.01.2011. Zriadenie záložného práva veriteľ označil za odporovateľný právny úkon, pričom sa odvolal na podrobné zdôvodnenie v podaní zo dňa 03.10.2011. Tiež uviedol, že veriteľ ZEPRIS s.r.o. Česká republika sa týmto stal veriteľom s najvyššou prihlásenou pohľadávkou, ktorý ovplyvnil celý priebeh reštrukturalizácie. Tiež uviedol, že v prípadnom konkurze by nebola vytvorená oddelená podstata pre zabezpečeného veriteľa ZEPRIS s.r.o. Česká republika, ako s tým počíta plán, avšak v prípade odporovania takémuto právu v konkurze, by bola vytvorená iba jedna podstata pre nezabezpečených veriteľov (s výnimkou zabezpečeného veriteľa UniCredit Leasing, a.s. s pohľadávkou 374,- EUR). Na pomerné uspokojenie nezabezpečených veriteľov by tak pripadla suma 4.189.197,- EUR, resp. v prípade plnenia z odporovateľných právnych úkonov až suma 5.342.217,- EUR. Pri výške všetkých prihlásených pohľadávok by tak pohľadávky boli uspokojené v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o predpokladané náklady konkurzu, veriteľ namietal výšku predpokladaných nákladov konkurzu, ktoré boli stanovené v rámci plánu v celkovej sume 674.442,60 EUR. Tieto predpokladané náklady konkurzu veriteľ označil za účelovo nadsadené, resp. pri niektorých nákladoch konštatoval, že nemusia byť v rámci konkurzu vôbec vynaložené. Osobitne namietal náklady na odstupné a mzdy zamestnancov dlžníka, ktoré pre prípad konkurzu boli kalkulované sumou 250.000,- EUR, pričom podľa prepočtu veriteľa tieto by nemali presiahnuť sumu 194.292,- EUR. Osobitne tiež namietal náklady na odmenu dražobníka, ktoré pre prípad konkurzu boli kalkulované sumou 98.512,- EUR. V tejto súvislosti uviedol, že majetkovú podstatu dlžníka netvoria žiadne nehnuteľnosti, preto kalkulovať s takýmto nákladom nie je dôvodné. Ďalej namietal náklad na nájomné v sume 54.000,- EUR, pričom poukázal na skutočnosť, že v rámci konkurzu nie je dôvodné pokračovať v doterajších nájmoch, ďalej náklad na účtovné služby v sume 72.000,- EUR, pričom poukázal na možnosť zabezpečiť vedenie účtovníctva buď správcom, prípadne zamestnancom úpadcu, ďalej náklad na poistné v sume 13.000,- EUR, ďalej náklad na elektrickú energiu v sume 28.800,- EUR, ako aj náklad na archiváciu v sume 60.000,- EUR, a to všetky ako nedôvodné alebo nadsadené. Podľa zhrnutého prepočtu predpokladaných nákladov v rámci podnetu vyčíslil predpokladané náklady konkurzu sumou 301.422,- EUR. S namietaným nesprávnym vyčíslením predpokladaných nákladov konkurzu sa tiež stotožnil súd prvého stupňa.

Ako ďalší dôvod pre zamietnutie plánu, veriteľ SUCHÉ MIESTO s.r.o. v rámci podnetu uviedol, že správca na podnet dlžníka poprel ním prihlásenú pohľadávku priznanú právoplatným rozhodcovským rozsudkom. Dôvodom pre popretie bola skutočnosť, že dlžník podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Takýto postup správcu, ako aj dlžníka v podnete označil za účelový, pričom poukázal najmä na skutočnosť, že dlžník, resp. i správca v čase popretia pohľadávky disponovali uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2011, č. k. 1Cob/226/2011-202, v ktorom Krajský súd v Bratislave konštatoval, že dlžník ako navrhovateľ v konaní nemôže byť úspešný z dôvodu, že ním tvrdené právne skutočnosti spôsobujúce neplatnosť rozsudku rozhodcovského súdu nie súd existentné. Veriteľ má za to, že takýmto postupom správcu, ako aj dlžníka mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v reštrukturalizačnom konaní a boli porušené jeho ústavné práva v podobe práva na súdnu ochranu, konkrétne v odňatí práva vykonávať práva spojené s pohľadávkou, najmä právo hlasovať na schôdzach veriteľov, byť volený do veriteľského výboru, ale aj právo hlasovať na schvaľovacej schôdzi. Ako vyplýva z podnetu, tým mu bolo zabránené, aby sa vzhľadom na výšku hlasov mohol stať členom veriteľského výboru, ktorý by bol oprávnený aktívne pôsobiť pri príprave plánu a zabezpečiť vyššie uspokojenie pre nezabezpečených veriteľov. Veriteľ sa ďalej vyjadril, že v prípade, ak by mohol hlasovať o prijatí alebo neprijatí plánu, plán predložený dlžníkom by nebol schválený z dôvodu navrhovaného nízkeho uspokojenia nezabezpečených veriteľov.

V podnete veriteľ tiež namietal záväzok v sume 600.000,- EUR z titulu zmluvnej pokuty, ktorý však do reštrukturalizácie nebol prihlásený.

V závere podnetu veriteľ uviedol, že dlžník v pláne rozdelil veriteľov na dve základné skupiny, a to na zabezpečených veriteľov a nezabezpečených veriteľov, pričom skupinu zabezpečených veriteľov ďalej v súlade s § 137 ods. 2 ZKR rozdelil na dve samostatné skupiny zabezpečených veriteľov s navrhovaným uspokojením 100 %. V tejto súvislosti veriteľ namietol, že v prípade nezabezpečených veriteľov dlžník vytvoril v pláne výlučne jednu skupinu veriteľov, do ktorej zahrnul všetkých nezabezpečených veriteľov bez ohľadu na právny dôvod vzniku ich pohľadávky, ich výšku, ekonomické záujmy a pod. Takýto postup dlžníka veriteľ označil za nedôvodné zvýhodnenie zabezpečených veriteľov a tým poškodenie ostatných veriteľov vrátane neho samotného. Tiež poukázal na nereálnosť plánu, kde dlžník na jednej strane nízke uspokojenie nezabezpečených veriteľov zdôvodňuje hospodárskou krízou, avšak na druhej strane predpokladá v nasledujúcich šiestich rokoch tržby vo výške 6,1 mil. EUR.

K podaniu veriteľ pripojil tiež ekonomickú analýzu spoločnosti DELOITTE, ktorú si nechal vypracovať a z ktorej vyplýva účelové zníženie likvidity dlžníka, zvýšenie jeho zadlženia, zníženie vlastného imania, ale aj zníženie majetku dlžníka.

Súd prvého stupňa sa s podnetom veriteľa stotožnil, pričom na tom skutkovom základe predložený plán zamietol podľa § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR z dôvodu, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko plán predložený dlžníkom poskytuje veriteľom významne nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Predložený plán súd prvého stupňa zamietol tiež podľa § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o pláne, ako to vyplýva z podnetu veriteľa SUCHÉ MIESTO s.r.o., čo malo okrem iného nepriaznivý vplyv na uvedeného veriteľa ako účastníka plánu a to z dôvodu, že plán poskytuje osobitné výhody len niektorým účastníkom plánu, konkrétne nedôvodne zvýhodňuje zabezpečených veriteľov, čo je podľa § 6 ZKR neprípustné.

Proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa zamietol plán, dlžník podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a plán, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 30.11.2011, potvrdil a zároveň skončil reštrukturalizáciu. Napadnuté uznesenie považuje za nesprávne, nezrozumiteľné, nedostatočne odôvodnené a v konečnom dôsledku za rozhodnutie, ktoré poškodzuje záujmy veriteľov.

Pokiaľ ide o samotný rozpor plánu so spoločným záujmom veriteľov, dlžník v rámci odvolania uviedol, že plán bol schválený 92,1 % všetkých hlasov, čo predstavovalo 100 % hlasov všetkých prítomných veriteľov, preto nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že plán je v rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Tiež uviedol, že súd tým nerešpektoval názor veriteľov, ktorí na schvaľovacej schôdzi hlasovali za prijatie plánu a ktorých hlasy predstavovali 100 % hlasov zúčastnených veriteľov.

V odvolaní ďalej namietol, že nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že v prípade ak plán neobsahuje vysvetlenie akým spôsobom bola stanovená hodnota majetku pre prípad konkurzu, treba vychádzať z účtovnej hodnoty. Pokiaľ už ide o samotné namietanie konkrétnych položiek majetku v prípade DHM poukázal na znalecký posudok zo dňa 27.10.2011, ktorý stanovil hodnotu hnuteľného majetku dlžníka na sumu 235.352,- EUR

(v pláne 230.987,- EUR). V prípade pohľadávok poukázal na odborné vyjadrenie znaleckej organizácie zo dňa 28.10.2011, ktoré stanovilo hodnotu pohľadávok na sumu 1.200.000,-

EUR (v pláne 1.357.673,- EUR). K stanoveniu predajnej hodnoty pohľadávok poukázal tiež na indikatívne ponuky na odkúpenie pohľadávok v rozmedzí 820.000,- EUR až 1.050.000,- EUR. V prípade rozpracovanej výroby (v účtovnej hodnote podľa plánu 336.639,- EUR) uviedol, že túto nie je možné ohodnotiť pre prípad konkurzu účtovnou hodnotou, nakoľko v prípade vyhlásenia konkurzu by dielo nebolo dokončené, pričom druhej strane by vznikol nárok na zmluvné sankcie, čo zohľadňuje aj predpokladaná hodnota rozpracovanej výroby v konkurze v sume 100.991,- EUR. Vzhľadom na uvedené preto považuje najmä výšku výťažku určenú v pláne z predaja hnuteľných vecí a pohľadávok ako reálnu a v prípade pohľadávok viac ako optimistickú.

Pokiaľ ide súdom prvého stupňa nametané náklady konkurzu, ktoré boli vyčíslené v rámci plánu, dlžník uviedol, že ide o predikciu urobenú s odbornou starostlivosťou, ktorá bola zdôvodnená veriteľskému výboru, pričom v prípade paušálnych nákladov tieto sú kalkulované na obdobie 36 mesiacov, čo je predpokladané obdobie trvania konkurzu. Konkrétne uviedol, že náklady konkurzu na odstupné v sume 250.000,- EUR považuje za reálne, pričom tieto boli kalkulované ako 3 mesačné odstupné 42 zamestnancov vrátane mesačnej mzdy pri priemernej hrubej mzde 1.542,- EUR, čo predstavuje sumu 246.814,- EUR. K položke odmena dražobníka v sume 98.512,- EUR (5 % z výťažku) uviedol, že takýto náklad konkurzu považuje tiež za reálny. Vyjadril súhlas, že v prípade, ak sa v konkurze nespeňažuje nehnuteľnosť, nie je správca povinný speňažovať majetok prostredníctvom dražby, ale napríklad formou ponukového konania. Má však za to, že by sa tým dosiahol väčší prínos pre konkurznú podstatu, ako sú samotné náklady na odmenu dražobníka. K položke nájomné v sume 54.000,- EUR uviedol, že ide o nájom priestorov, v ktorých sú umiestnené jednotlivé hnuteľné veci vo vlastníctve dlžníka, ako aj stráženie týchto hnuteľných vecí. Ide o umiestnenie a stráženie strojných zariadení v trhovej hodnote 230.000,- EUR, pričom náklad konkurzu je kalkulovaný sumou 1.500,- EUR x 36 mesiacov. K položke spotreba elektrickej energie v sume 28.800,- EUR, ktorá je kalkulovaná ako 500,- EUR x 36 mesiacov uviedol, že vychádza z doterajšej spotreby po zohľadnení úsporných opatrení v prípadnom konkurznom konaní, pričom takýto náklad konkurzu považuje za reálny a vecne odôvodnený. K položke ekonomické a účtovné služby v sume 72.000,- EUR, ktorá bola kalkulovaná ako 2.000,- EUR x 36 mesiacov, uviedol, že uvedený náklad zodpovedá dvom zamestnancom s hrubou mzdou vrátane odvodov v sume 1.000,- EUR, ktorí budú zabezpečovať tieto služby počas celého konkurzu, prípadne externe avšak v rovnakej cene. K položke poistné v sume 13.000,- EUR, ktoré bolo kalkulované ako 361,- EUR x 36 mesiacov uviedol, že ide o súčasné priemerné náklady vynakladané dlžníkom na poistenie majetku. K položke archivácia v sume 60.000,- EUR uviedol, že vzhľadom na počet zamestnancov, ide o reálnu hodnotu. Záverom k predpokladaným nákladom konkurzu uviedol, že tieto sú primerané a boli vyčíslené s odbornou starostlivosťou, pričom vychádzajú z reštrukturalizačného posudku, na podklade ktorého súd prvého stupňa povolil reštrukturalizáciu.

V súvislosti s predpokladaným uspokojením veriteľov v rámci konkurzu dlžník ďalej uviedol, že je potrebné zohľadniť aj výšku prednostných pohľadávok, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania a ktorých výška predstavuje sumu 420.000,- EUR.

V odvolaní dlžník ďalej uviedol, že plán je potrebné hodnotiť tiež z časového hľadiska, kedy dôjde k uspokojeniu veriteľov, pričom poukázal na plnenie podľa plánu, ktoré má byť nezabezpečeným veriteľom poukázané do 30 dní od potvrdenia plánu súdom, resp. od zverejnenia takéhoto uznesenia v Obchodnom vestníku. V prípade konkurzu uviedol, že uspokojenie veriteľov možno predpokladať najskôr o 12 mesiacov.

V odvolaní dlžník ďalej namietal veriteľom uvádzanú odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bol dňa 26.01.2011 vyplatený zisk spriaznenému veriteľovi materskej spoločnosti Pfeiffer GmbH, ako aj odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bolo zriadené záložné právo pre ďalšieho spriazneného veriteľa ZEPRIS s.r.o. Česká republika, ktorá mala byť aj podľa názoru súdu prvého stupňa zohľadnená v rámci plánu, najmä z pohľadu predpokladaného uspokojenia veriteľov v konkurze. V tejto súvislosti najmä uviedol, že k odporovateľnosti právneho úkonu nepostačuje spriaznenosť osôb, ale vyžaduje sa aj vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, pričom podrobné zdôvodnenie je obsiahnuté v podaní zo dňa 04.10.2011. Tiež uviedol, že o rozdelení zisku bolo rozhodnuté dňa 25.11.2010, pričom návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až o 8 mesiacov, preto vzhľadom na veľký časový odstup medzi týmto rozhodnutím a podaním návrhu dlžník pri rozdelení zisku nemal a ani nemohol mať záujem na ukrátení svojich veriteľov. Tiež poukázal na zmätočný postup veriteľa SUCHÉ MIESTO s.r.o., ktorý sa počas reštrukturalizácie domáhal, aby správca odporoval právnym úkonom.

Pokiaľ ide o popretie pohľadávky veriteľa SUCHÉ MIESTO s.r.o. dlžník v odvolaní uviedol, že správca poprel pohľadávku veriteľa bez podnetu dlžníka, a to vzhľadom na skutočnosť, že ju správca považoval za spornú, nakoľko pohľadávka bola predmetom súdneho konania č. k. 28Cb/1/2011, o ktorom nebolo do uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok rozhodnuté.

V odvolaní dlžník ďalej uviedol, že vytvorenie skupín v rámci plánu považuje za zákonné. Účastník plánu SUCHÉ MIESTO s.r.o. zložene skupín počas reštrukturalizácie nenamietal, preto námietky, ktoré účastník koncentroval v rámci podnetu na zamietnutie plánu považuje za právne irelevantné. Uznesenie súdu prvého stupňa napadol tiež z dôvodu, že v ňom absentuje zdôvodnenie, prečo nezaradením pohľadávky účastníka SUCHÉ MIESTO s.r.o. do samostatnej skupiny mali byť zvýhodnení zabezpečení veritelia.

K ekonomickej analýze spoločnosti DELOITTE predloženej veriteľom SUCHÉ MIESTO s.r.o. dlžník uviedol, že analýza bola vypracovaná bez súčinnosti dlžníka na podklade parciálnych dokladov predložených zo strany veriteľa, pričom v samotnej analýze sa uvádza, aby sa stretie strany nespoliehali výlučne na výsledky tejto analýzy a pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia vykonali primerané šetrenia. V odvolaní ďalej spochybnil niektoré závery predmetnej analýzy.

V závere odvolania dlžník uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne nesprávne a nezrozumiteľné. Tiež namietol, že súd prvého stupňa nepožiadal dlžníka o vyjadrenie k podnetu veriteľa SUCHÉ MIESTO s.r.o., ani si nevyžiadal stanovisko veriteľského výboru. Opätovne namietol, že nepovažuje plán v rozpore so spoločným záujmom veriteľov, pokiaľ za prijatie plánu hlasovali veritelia, ktorých hlasy predstavovali 100 % zúčastnených veriteľov. Súd tým podľa vyjadrenia dlžníka neodôvodnene zvýhodnil veriteľa SUCHÉ MIESTO, s.r.o. a priznal práva subjektu, ktorý nevyužil práva účastníka plánu priznané zákonom.

Dlžník má za to, že plán predstavuje z hľadiska miery ako aj rýchlosti uspokojenia pohľadávok najlepšiu možnú alternatívu.

Na odvolanie dlžníka sa vyjadril veriteľ SUCHÉ MIESTO, s.r.o. podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 25.01.2012 s tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí plánu považuje za vecne aj skutkovo a právne správne, a rovnako ho považuje za zákonné rozhodnutie, ktoré poskytuje ochranu práv veriteľom dlžníka, ktoré boli postupom dlžníka a správcu v reštrukturalizačnom konaní, veriteľom odňaté a popreté. V tejto súvislosti poukázal na všetky podania, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. V podaní poukázal najmä na účelovosť

reštrukturalizácie, ako aj popretia jeho pohľadávky, pričom v tejto súvislosti konštatoval, že ním prihlásená pohľadávka je toho času priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím rozhodcovského súdu. Postup dlžníka, ktorým napadol jeho pohľadávku žalobou podanou na súde označil za účelový s cieľom zbaviť ho hlasovacích práv v reštrukturalizácii, pričom uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 1Cob/226/2011-202, ktorým krajský súd v konaní o určenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci odôvodnenia uviedol, že na odklad vykonateľnosti nebol zo strany súdu prvého stupňa žiadny zákonný dôvod, nakoľko samotná žaloba podaná dlžníkom nemá oporu v zákone a dôvody, ktoré dlžník uviedol v žalobe ako dôvody na zrušenie rozsudku sú neexistentné. Opätovne poukázal na skutočnosť, že zabezpečený veriteľ ZEPRIS, s.r.o. Česká republika je spriaznený s dlžníkom, pričom zabezpečenie tomuto veriteľovi bolo poskytnuté s cieľom ukrátiť na plnení ostatných veriteľov, ktorí by mohli byť pomerne v konkurze uspokojení vo vyššom rozsahu. V podaní ďalej poukázal na niektoré významné nové okolnosti, najmä na novú právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2012, podľa ktorej v konkurze, ktorý bude nasledovať v prípade zamietnutia plánu, spriaznený zabezpečený veriteľ (ZEPRIS s.r.o. Česká republika) bude mať podľa novej právnej úpravy, ktorá sa bude aplikovať na takéto konkurzné konanie, postavenie podriadeného veriteľa, pričom na jeho zabezpečenie sa v konkurze neprihliadne. V podaní tiež spochybnil odborné vyjadrenie, ktoré predložil dlžník a ktoré by malo stanoviť trhovú hodnotu pohľadávok, pričom namietol, že hodnota pohľadávok by mala byť stanovená vzhľadom na bonitu a platobnú schopnosť dlžníkov, avšak v odbornom vyjadrení sú klasifikované ako čiastočne vymožiteľné aj pohľadávky voči mimoriadne bonitným subjektom, ktoré toho času nie sú doposiaľ splatné (napr. pohľadávky Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a. s., pohľadávky voči Infra Services, a. s. a pohľadávky SPP - distribúcia, a. s.). V podaní ďalej opätovne namietol spôsob akým boli vytvorené skupiny v rámci plánu, ako aj nesprávne stanovenie predpokladaného výťažku v rámci konkurzu a predpokladaných nákladov konkurzu.

Na vyjadrenie veriteľa SUCHÉ MIESTO, s.r.o. sa vyjadril dlžník, ktorý uviedol, že závery veriteľa, že mu popretím pohľadávky bola odňatá možnosť konať pred súdom nemajú oporu v platnom právnom poriadku, pričom pohľadávka bola popretá správcom najmä z toho dôvodu, že jej spornosť vyplýva zo skutočnosti, že toho času je predmetom súdneho sporu. K rozhodnutiu Krajského súdu Bratislava, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, sú neexistentné uviedol, že ide len o predbežné závery vo veci odloženia vykonateľnosti, ktoré pre samotné konanie nie sú právne záväzné, inak by tým bol narušený princíp dvojinštančného súdnictva. Opätovne uviedol, že za prijatie plánu hlasovalo 92,1 % hlasov všetkých veriteľov, ktorí zároveň predstavovali 100% všetkých prítomných veriteľov, preto nesúhlasí s tvrdením veriteľa, že plán je v rozpore so spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov. K založeniu majetku v prospech sesterskej spoločnosti ZEPRIS, s.r.o. Česká republika uviedol, že sesterská spoločnosť poskytla pôžičku v čase, keď dlhodobo spolupracujúca banka odmietla poskytnúť dlžníkovi úver z dôvodu rozhodcovského rozsudku v prospech veriteľa SUCHÉ MIESTO, s.r.o. pričom zriadenie záložného práva k majetku považuje za bežnú prax podnikateľských subjektov a jedinú možnosť zabezpečenia úverového financovania. V podaní ďalej uviedol, pokiaľ ide o veriteľom tvrdenú odporovateľnosť, že pre odporovateľnosť právneho úkonu musia byť splnené všetky zákonné podmienky, pričom nepostačuje iba skutočnosť, že úkon bol uskutočnený so spriaznenou osobou, k podnetu veriteľa ďalej uviedol, že správca ani dlžník nie sú oprávnení odporovať právnym úkonom v rámci reštrukturalizácie. K predpokladanému výťažku v rámci konkurzu ako aj k predpokladaným nákladom konkurzu opätovne poukázal na predpoklady stanovené v pláne (predpokladaný výťažok v sume 1.970.243,65 EUR a predpokladané náklady konkurzu v sume 674.442,60 EUR), pričom v takom prípade po zohľadnení prednostných pohľadávok v sume 420.742,- EUR v rámci konkurzu uviedol, že by nebol uspokojený v celom rozsahu ani zabezpečený veriteľ, nakoľko ten by bol uspokojený iba vo výške cca 80 %. K prípadnému príjmu v prospech konkurznej podstaty z odporovateľných právnych úkonov uviedol, že takéto odporovanie právnym úkonom by bolo zjavne neúspešné. K námietkam veriteľa k odbornému odhadu, ktorý stanovil hodnotu pohľadávok uviedol, že predkladateľ plánu postupoval spôsobom, ktorý považuje za maximálne objektívny. K vytvoreniu skupín uviedol, že veriteľ počas prípravy plánu vytvorenie skupín žiadnym spôsobom nenamietal, pričom obdobne nenamietal ani výšku uspokojenia veriteľov. K oceneniu majetku ďalej uviedol, že veriteľ nesprávne interpretuje údaje uvedené v pláne, pričom v prípade úspešnej reštrukturalizácie sa nepočíta so speňažením aktív, nakoľko prevádzkovanie podniku zabezpečí vyššiu mieru uspokojenia veriteľov v porovnaní s ich samotným predajom. K námietke veriteľa, že účtovníctvo spoločnosti nedáva odpoveď na otázku aká je trhová hodnota spoločnosti, nakoľko trhová hodnota je určená ponukou a dopytom v danom čase a mieste a preto nie je objektivizovateľná. V tejto súvislosti tiež poukázal na svoje vyjadrenia v rámci odvolania.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania a zmysle § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že plán je podľa § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko plán všeobecne poskytuje veriteľom nižšiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Odvolací súd uvádza, že podstatou spoločného záujmu veriteľov, ktorý musí byť naplnený, aby plán mohol súd potvrdiť je skutočnosť, že plán poskytuje veriteľom vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze. Uvedené musí platiť pre všetkých veriteľov bez rozdielu. Okrem toho podľa § 134 ZKR plán musí byť vypracovaný tak, aby zabezpečoval čo najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov pri zachovaní jeho reálnosti a udržateľnosti. Nepostačuje preto poskytnúť veriteľom podľa plánu iba vyššiu mieru uspokojenia, ako by dosiahli v konkurze, ale v zásade najvyššiu reálne udržateľnú možnú mieru uspokojenia veriteľov.

Odvolací súd dospel k záveru, že v rámci konkurzu možno predpokladať významne vyššiu mieru uspokojenia veriteľov ako predpokladá plán, najmä vzhľadom na skutočnosť, že podľa novej právnej úpravy (zákon č. 348/2011 Z. z.) účinnej od 1.1.2012 spriaznený zabezpečený veriteľ, ktorý vystupoval v predmetnej reštrukturalizácii, bude mať v následnom konkurze, ktorý sa bude viesť vzhľadom na prechodné ustanovenia podľa novej právnej úpravy (§ 206a ZKR), podriadené postavenie (§ 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 9 ZKR), čím sa zásadným spôsobom zvýši uspokojenie nezabezpečených veriteľov. Ide o zákonný následok, ktorý je v účinnosti od 1.1.2012, na ktorý odvolací súd v čase rozhodovania musí brať ohľad. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na postavenie veriteľa ZEPRIS, s.r.o. Česká republika, ktorý ako vyplýva zo spisu je osobou spriaznenou s dlžníkom a ktorý má byť podľa plánu uspokojený ako zabezpečený veriteľ v celom rozsahu na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov. Obdobne plán predpokladal uspokojenie takéhoto veriteľa v konkurze na úkor nezabezpečených veriteľov. Okrem toho odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v rámci konkurzu možno predpokladať, že sa dosiahne vyšší výťažok ako predpokladá plán, najmä pokiaľ ide o výťažnosť pohľadávok. Odborné vyjadrenie, ktoré malo stanoviť hodnotu pohľadávok a ktoré predložil dlžník, odvolací súd nepovažuje za dôveryhodné, nakoľko znalecká organizácia klasifikuje niektoré pohľadávky ako čiastočne vymožiteľné aj v prípade takých subjektov, ktoré ešte nie sú v omeškaní a ktoré sú voči nesporne bonitným subjektom. Obdobne pokiaľ ide o kalkulované náklady konkurzu odvolací súd považuje tieto náklady v sume 674.442,- EUR za nedôvodné, pričom v prípade paušálnych nákladov nepovažuje za dôvodné, aby tieto boli tieto vyčíslené na celé obdobie konkurzu v tej istej sume. Obzvlášť v prípade nájmu na uskladnenie a stráženie strojného zariadenia, nie je dôvodné predpokladať, že takýto náklad bude správca vynakladať počas celého konkurzu, najmä pokiaľ úlohou správcu je majetok rýchlo speňažiť. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom dlžníka, že majetok v rámci konkurzu by mal byť speňažovaný dražbou. Zákon predpokladá viacero spôsobov speňaženia majetku, pričom je úlohou správcu vybrať najvhodnejší a najmenej nákladný spôsob speňaženia majetku, pričom v prípade dražby túto môže zorganizovať aj sám bez dodatočného vynaloženia nákladu na dražobnú spoločnosť. Odvolací súd tiež konštatuje, že predaj hnuteľných vecí a pohľadávok dražbou v rámci konkurzu nie je obvyklý.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá predkladateľovi plánu zdôvodniť, akým spôsobom bol kalkulovaný výťažok z predaja majetku v prípadnom konkurze, odvolací súd uvádza, že takáto náležitosť plánu vyplýva z § 135 ods. 3 ZKR, podľa ktorého opisná časť plánu musí obsahovať všetky ďalšie údaje potrebné pre účastníkov plánu tak, aby mohli s odbornou starostlivosťou hlasovať o prijatí plánu. Schopnosť účastníka plánu overiť si predpoklady stanovené v pláne predstavuje základný predpoklad, aby mohol predložený plán s odbornou starostlivosťou zhodnotiť a podľa toho posúdiť, či skutočne predstavuje preň lepšie uspokojenie ako prípadný konkurz a podľa toho na schvaľovacej schôdzi o ňom hlasovať. V opačnom prípade súd ako aj účastníci plánu musia vychádzať zo zákonných pravidiel, na ktoré súd prvého stupňa poukázal, pokiaľ ide o spôsob stanovenia predpokladaného výťažku v konkurze podľa § 77 ods. 3 ZKR.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že v rámci predpokladaného uspokojenia veriteľov v konkurze musia byť zohľadnené aj prednostné pohľadávky, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania a ktorých výška predstavuje sumu 420.000,- EUR, v tejto súvislosti odvolací súd nie je spôsobilý uvedené posúdiť, najmä či ide o pohľadávky spriaznených veriteľov alebo bežných veriteľov z obchodného styku, nakoľko spisový materiál neobsahuje bližšie zdôvodnenie tak vysokých nákladov reštrukturalizácie. Z pohľadu výhodnosti uspokojenia veriteľov podľa plánu a v prípadnom konkurze však uvedená suma nie je relevantná. Aj v prípade oprávnenosti uvedených nákladov reštrukturalizácie možno predpokladať všeobecnú vyššiu mieru uspokojenia veriteľov, ako na základe plánu. Súd prvého stupňa sa však s uvedeným mal vysporiadať.

K námietke dlžníka, že plán musí byť hodnotený aj z časového hľadiska, kedy dôjde k uspokojeniu veriteľov, odvolací súd s uvedeným súhlasí, avšak z pohľadu výhodnosti uspokojenia veriteľov podľa plánu a v konkurze uvedené tiež nepovažuje za relevantné vzhľadom na veľmi nízku 5 % mieru uspokojenia nezabezpečených veriteľov podľa plánu, čo v súhrne predstavuje sumu 30.000,- EUR. Z hľadiska výhodnosti pre veriteľov, skoršie uspokojenie možno vyjadriť komerčným úrokom, ktorý by inak museli veritelia zaplatiť za požičanie týchto peňažných prostriedkov, avšak takáto výhoda pre nezabezpečených veriteľov spočívajúca v skoršom plnení vzhľadom na veľmi nízku mieru uspokojenia predpokladanú plánom je bagateľná.

Pokiaľ ide o samotné posúdenie hodnoty odporovateľných právnych úkonov v rámci plánu, odvolací súd konštatuje, že právo odporovať právnemu úkonu je majetkovým právom, ktoré tvorí konkurznú podstatu, pričom hodnota takéhoto práva predstavuje plnenie, ktoré možno dosiahnuť v prospech konkurznej podstaty. Porovnanie uspokojenia veriteľov podľa plánu s ich uspokojením v konkurze musí byť komplexné, pričom v pláne musia byť vždy zohľadnené aj prípadné odporovateľné právne úkony. Inak povedané uspokojenie veriteľov v rámci konkurzu musí byť vždy posúdené aj z hľadiska úspešného uplatnenia odporovacieho práva. V tejto súvislosti pokiaľ ide o samotný právny úkon, ktorým dlžník splnil pohľadávku spriazneného veriteľa v čase svojho úpadcu, resp. ak spôsobil úpadok dlžníka, takýto právny úkon s odkazom na § 59 ZKR môže napĺňať znaky skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu, pričom v takom prípade zákon k odporovateľnosti nevyžaduje vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Neobstojí preto vyjadrenie dlžníka, že predmetný právny úkon nie je odporovateľným právnym úkonom z dôvodu, že druhá strana nemala vedomosť o úmysle konajúcej osoby ukrátiť svojich veriteľov. Okrem toho v prípade, že by namietaný právny úkon bol posudzovaný iba ako ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR v prípade spriaznených osôb platí vyvrátiteľná zákonná domnienka o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj o vedomosti druhej strany o takomto úmysle. Vzhľadom na tieto skutočnosti, obzvlášť pokiaľ niektorý z účastníkov reštrukturalizačného konania namieta prípadnú odporovateľnosť právnych úkonov, predkladateľ plánu sa musí podrobne vysporiadať v rámci plánu aj s takouto odporovateľnosťou, pričom v prípade, ak na takéto právne úkony v rámci kalkulovaného uspokojenia veriteľov v konkurze neprihliadne, musí uvedené v pláne zdôvodniť tak, aby plán bol z tohto hľadiska preskúmateľný účastníkmi plánu, ako aj súdom v čase rozhodovania o jeho potvrdení alebo zamietnutí. So samotnou námietkou dlžníka, že správca nie je oprávnený v rámci reštrukturalizácie odporovať právnym úkonom sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko správcovi takéto oprávnenie zákon nepriznáva. Tým však nie je dotknutá povinnosť predkladateľa plánu sa s uvedeným vysporiadať v rámci plánu, ako sa uvádza vyššie.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa popretia pohľadávky veriteľa SUCHÉ MIESTO, s.r.o. odvolací súd konštatuje, že v prípade ak pohľadávka niektorého z rozhodujúcich veriteľov v rámci konania je popretá, čím sa takémuto veriteľovi odníme možnosť hlasovať o prijatí plánu, obzvlášť pokiaľ súhlas takéhoto veriteľa by inak bol potrebný na prijatie plánu, konajúci súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu musí brať zvýšený ohľad na stanoviská a vyjadrenia takéhoto popretého veriteľa. V takomto prípade hlasovanie schvaľovacej schôdze nie je možné považovať za plne reprezentatívne, pričom takéto hlasovanie spravidla vyjadruje iba záujem veriteľov, ktorých pohľadávky neboli popreté, nie však spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak popretí veritelia nemajú právo hlasovať o prijatí plánu a tým vyjadriť, či s plánom súhlasia alebo nesúhlasia. V prípade nesúhlasu

môžu koncentrovať v zásade svoje dôvody iba konajúcemu súdu. Odvolací súd sa v tejto súvislosti preto nestotožňuje s názorom dlžníka, že hlasovanie schvaľovacej schôdze bez ďalšieho vyjadruje spoločný záujem všetkých veriteľov. Naopak zákon v § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR vyžaduje, aby súd v rámci rozhodovania o potvrdení plánu posúdil, či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov bez ohľadu na skutočnosť, že plán bol prijatý schvaľovacou schôdzou, pričom hlavnou úlohou súdu v danom prípade je brať ohľad na minoritných veriteľov, ktorí boli prehlasovaní väčšinovými veriteľmi, ako aj veriteľov, ktorí boli z rôznych dôvodov popretý správcom, čím sa im odňala možnosť hlasovať za alebo proti prijatiu plánu. Uvedené platí obzvlášť pokiaľ samotný plán potvrdený súdom zaväzuje aj veriteľov, ktorí hlasovali proti prijatiu plánu, ako aj veriteľov, ktorí z dôvodu popretia pohľadávky o prijatí plánu nehlasovali. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci skupiny č. 3, ktorá bola vytvorená v pláne pre nezabezpečených veriteľov, plán bol prijatý veriteľmi s celkovým súčtom pohľadávok 435.991,- EUR, pričom samotná správcom popretá pohľadávka veriteľa SUCHÉ MIESTO, s.r.o. predstavuje sumu 1.019.377,- EUR. Z uvedeného plynie, že správcom popretý veriteľ je v danej veci inak rozhodujúcim veriteľom medzi nezabezpečenými veriteľmi, pričom v prípade, že by mu boli priznané hlasovacie práva, jeho súhlas by bol základným predpokladom prijatia alebo neprijatia plánu schvaľovacou schôdzou.

Pokiaľ ide o námietku dlžníka, že tu neboli dôvody, aby súd prvého stupňa zamietol plán podľa § 154 ods. 1 písm. b/ ZKR z dôvodu, že plán poskytuje osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu, odvolací súd konštatuje, že sa v tomto smere so súdom prvého stupňa čiastočne stotožňuje, pričom poskytnutej osobitnej výhody vidí v tom, že plán napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam predpokladá uspokojenie zabezpečeného veriteľa ZEPRIS s.r.o. Česká republika v celom rozsahu bez podrobného zohľadnenia tvrdenej odporovateľnosti záložného práva. Okrem toho vzhľadom na novú právnu úpravu účinnú od 01.01.2012 zvýhodnenie takéhoto veriteľa vyplýva v danom čase aj z platnej a účinnej právnej úpravy.

Na takto zistenom skutkovom a právnom základe, preto odvolací súd konštatuje, že predložený plán je v rozpore so spoločným záujmom veriteľov a poskytuje osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu, pričom v tomto rozsahu sa stotožnil so súdom prvého stupňa a považuje ho za vecne správne a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdzuje.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 223 OSP odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

Odvolací súd na základe posúdenia veci dospel k názoru, že odvolanie nie je dôvodné a preto, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil správny právny názor, vydal rozhodnutie, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu.

Nakoľko v odvolacom konaní nevznikli účastníkom konania žiadne trovy, odvolací súd vo výrokovej časti rozhodnutia rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.