Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 329466

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa - veriteľa PSI Slovakia, s.r.o., so sídlom 951 91 Hosťovce 217, IČO: 44 404 654, právne zast. Law Service, s.r.o., so sídlom Stráž 3/223, Zvolen, o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, so sídlom Pod Strážou 3/223, 960 01 Zvolen, IČO: 31 581 196, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2K 51/2011-146 zo dňa 5. decembra 2011, takto

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2K 51/2011-146 zo dňa 5. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Banská Bystrica napadnutým uznesením zo dňa 5.decembra 2011 zamietol návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý odôvodnil existenciou splatnej a písomne uznanej peňažnej pohľadávky voči dlžníkovi, s jeho úradne osvedčeným podpisom v celkovej výške 250.848,50 Eur, ktorú nadobudol od spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o., ktorá túto pohľadávku nadobudla od postupcu COOP PRODUKT SLOVENSKO (pôvodne Slovenský zväz výrobných družstiev), a to na základe úverovej zmluvy č. 22600121363 zo dňa 23.08.2002. Zmluva o postúpení pohľadávok medzi COOP PRODUKT SLOVENSKO, Bratislava ako postupcom a MEDIATION KMCH, s.r.o., Banská Bystrica ako postupníkom bola uzavretá dňa 21.10.2008 a zmluva o postúpení pohľadávok medzi MEDIATION KMCH, s.r.o., Banská Bystrica ako postupcom a PSI Slovakia, s.r.o., Dolný Kubín (súčasná adresa je Hosťovce 217) ako postupníkom bola uzavretá dňa 21.11.2008. Ďalej navrhovateľ odôvodnil návrh na vyhlásenie konkurzu existenciou pohľadávky veriteľa BSC Investment, s.r.o., Zvolen, splatnej a písomne uznanej dlžníkom, s jeho úradne osvedčeným podpisom v celkovej výške 243.520,28 Eur, vzniknutej na základe úverovej zmluvy č. 22600121363 zo dňa 23.08.2002. Veriteľ BSC Investment, s.r.o. ako postupník nadobudol túto pohľadávku od postupcu PSI Slovakia, s.r.o. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.01.2009.

Pohľadávka navrhovateľa, ktorou odôvodnil svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, je sporná z dôvodu neexistencie notárskej zápisnice, ako podmienky platnosti úverovej zmluvy č. 22600121363, z dôvodu ktorého je sporné, či úverová zmluva vôbec vznikla a z dôvodu uplatnenia námietky premlčania dlžníkom je sporná aj jej vymáhateľnosť. Podľa názoru okresného súdu, nie je jeho úlohou, ako súdu konkurzného, skúmať oprávnenosť pohľadávky, na základe ktorej veriteľ uplatňuje právo na vyhlásenie konkurzu, pretože je povinnosťou navrhovateľa - veriteľa osvedčiť jeho oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu takým spôsobom, aby o existencii jeho pohľadávok nebolo potrebné viesť dokazovanie. Ďalej okresný súd konštatoval, že je sporné uznanie pohľadávky navrhovateľa, ako aj druhého veriteľa spôsobom predpísaným Zákonom č.7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien (ďalej len „ZoKR“), úkon ktorý nahrádza právoplatné súdne rozhodnutie o pohľadávke veriteľa, na základe ktorej uplatňuje právo na vyhlásenie konkurzu.

Pohľadávku veriteľa v danom čase (31.12.2004) uznali štatutárni zástupcovia dlžníka, avšak v čase potvrdenia vierohodnosti tohto uznania, t. j. v čase osvedčenia podpisu, tieto osoby (Ing. Miloslav Trimaj a Ing. Bosák) už neboli štatutárnymi zástupcami dlžníka. Uznaniu podpisu za svoj Ing. Trimajom dňa 21.03.2011 a Ing. Bosákom dňa 04.08.2010 mohla predchádzať len vôľa týchto osôb potvrdiť, že sa jedná o ich podpis na uznaní k 31.12.2004, avšak nie aj vôľa uznať záväzok. Práve tento rozdiel vo vôli osôb robí tento právny úkon nepoužiteľným pre účely konkurzného konania, ako úkonu nahradzujúceho právoplatné rozhodnutie súdu o pohľadávke veriteľa. Vôľa Ing. Bosáka a Ing. Trimaja ani nemohla smerovať k vyvolaniu právnych následkov použiteľných pre konkurzné konanie, nakoľko Ing. Trimaj a Ing. Bosák, ako bývalí štatutárni zástupcovia dlžníka a dnes už osoby bez právneho vzťahu k dlžníkovi, nemôžu mať vedomosť o aktuálnom stave, prípadne vôbec o existencii alebo neexistencii pohľadávky veriteľa, uznanej v roku 2004. Práve z dôvodu, že sa nejednalo o konanie menom dlžníka, takýto úkon postráda základný predpoklad pre jeho použitie v konkurznom konaní. Z uvedeného vyplýva, že v čase osvedčovania (uznania) podpisu za svoj chýba zámer - vôľa uznávajúcej osoby uznať aj záväzok voči veriteľovi, pričom len tieto dve právne skutočnosti vo vzájomnej súvislosti môžu nahrádzať právoplatné rozhodnutie súdu o pohľadávkach veriteľa a umožniť tak veriteľovi podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Podľa názoru okresného súdu len takáto „výsledná vôľa“ dlžníka robí uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi s jeho úradne osvedčeným podpisom kvalifikovanou pohľadávkou pre podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a len takýmto spôsobom možno vykladať ustanovenia ZoKR upravujúce oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pretože len takýto výklad ustanovení § 11 ods. 3 a § 12 ods. 2 ZoKR zodpovedá účelu zákona upravujúceho možnosť veriteľa iniciovať konkurzné konanie voči dlžníkovi aj na základe inak preukázanej pohľadávky, než pohľadávky priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím. Uznanie pohľadávky veriteľa formálne spĺňa náležitosti a požiadavky zákona, avšak analýzou tohto právneho úkonu z hľadiska postupnosti jeho vzniku, časového odstupu jednotlivých úkonov, z ktorých výsledný úkon pozostáva (uznanie + osvedčenie podpisu) v odstupe 6 rokov (Ing. Bosák) a 7 rokov (Ing. Trimaj) a rozdielneho právneho postavenia osôb vykonávajúcich tento úkon, okresný súd dospel k záveru, že nezodpovedá účelu a zmyslu právnej úpravy veriteľského návrhu, ba dokonca mu odporuje. Na základe uvedeného potom právny úkon uznania pohľadávky s úradne osvedčeným podpisom osôb, ktoré už v čase uznania nie sú štatutárnymi zástupcami dlžníka, nie je v súlade s účelom ZoKR a nemôže preto zakladať veriteľovi právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Z tohto dôvodu preto stratilo opodstatnenie aj osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníka. Okresný súd tiež nemohol neprihliadnuť na históriu podávaných návrhov na vyhlásenie konkurzu na dlžníka KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, keďže navrhovateľ sa už trikrát neúspešne domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok tohto dlžníka. V kontexte všetkých týchto vyššie uvedených súvislostí sa konanie navrhovateľa javí súdu ako špekulatívne a účelové, t. j. ako postup, účelom ktorého je „dosiahnuť“ naplnenie formálnych požiadaviek ZoKR s cieľom dosiahnuť vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia poukázal ďalej na to, že v dôsledku námietok dlžníka po začatí konkurzného konania sa návrh navrhovateľa stal predmetom skúmania aj z hľadiska možného zneužitia práva v prípade akceptácie len formálne súladného postupu, avšak bez prihliadnutia a súčasného sledovania účelu zákona. Neprejednanie námietok a argumentácie dlžníka a nepodrobenie návrhu navrhovateľa - veriteľa súdnej kontrole aj z hľadiska obrany dlžníka, by v konečnom dôsledku znamenalo odmietnutie spravodlivosti „denegatio iustitiae,“ čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd s poukazom na ust. § 196 ZoKR návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol v ňom, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, pričom ZoKR takýto postup v tomto štádiu konania nepripúšťa a nemožno k nemu dospieť ani primeranou aplikáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jeho názoru návrh spĺňa náležitosti predpísané ZoKR, vrátane splnenia zákonných náležitostí požadovaných pre preukázanú pohľadávku, ktoré okresný súd už skúmal pri vydaní uznesenia o začatí konkurzného konania. Ich následné skúmanie v rámci toho istého konania nie je možné bez skutkovej zmeny, ku ktorej však nedošlo. Namietal tiež, že okresný súd sa v odôvodnení uznesenia žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentmi uvedenými v stanovisku k vyjadreniu dlžníka zo dňa 02.12.2011. Dlžníkom predložený dokument, označený ako „Zoznam majetku k 15.11.2011,“ nemožno považovať za dôkaz osvedčujúci platobnú schopnosť dlžníka. Z dlžníkom uvádzaného majetku by sa za finančný majetok v zmysle vyhlášky č. 643/2005 Z. z., ktorou je limitovaná platobná schopnosť dlžníka, mohli považovať len peňažné prostriedky v hotovosti (689,24 Eur) a peňažné prostriedky na účtoch (114,89 Eur), ktorých existencia však nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Podľa jeho názoru dlžník v konaní žiadnym spôsobom neosvedčil svoju platobnú schopnosť.

Ďalej poukázal na to, že uznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dlžník notársku zápisnicu zámerne nespísal (napriek svojmu záväzku tak urobiť v zmysle článku I. ods. 7 úverovej zmluvy), úverová zmluva sa preto stala nepodmieneným úkonom. Skutočnosť, že úverovú zmluvu považovali zmluvné strany za platný a účinný právny úkon potvrdzuje fakt, že dlžník viackrát písomne uznal záväzky z nej vyplývajúce, podpísal zabezpečovacie zmluvy na zabezpečenie svojich záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy a do dnešného dňa sa nijakým spôsobom nedomáhal určenia neplatnosti úverovej zmluvy osobitným určovacím návrhom na súde. Dlžník jednotlivými písomnými uznaniami neuznával len svoje splatné záväzky, ale aj záväzky nesplatné, avšak v čase uznania existujúce záväzky voči navrhovateľovi. Dlžník sa zaviazal splácať svoje záväzky podľa článku I. ods. 2 úverovej zmluvy a podľa článku II. dohody zo dňa 23.08.2002. Súd pri vysporiadaní sa s námietkou premlčania dlžníka odignoroval jednotlivé splátky úveru a úrokov, preto z uvedeného dôvodu nie je pohľadávka navrhovateľa premlčaná.

Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru pohľadávka navrhovateľa spĺňa požiadavky vyžadované ust. § 12 ods. 2 ZoKR, preto musí byť považovaná za preukázanú. Nesúhlasil s tým, že okresný súd stotožňuje uznanie podpisu za vlastný zo strany štatutárov dlžníka so samotným uznaním záväzku dlžníka a rovnako bez akejkoľvek opory v zákone vychádza z konštrukcie, že uznať podpis za vlastný (v súvislosti s preukázanou pohľadávkou) môže len štatutár, ktorý je štatutárom dlžníka aj v čase uznania svojho podpisu za vlastný. Na to, aby pohľadávka bola považovaná za pohľadávku preukázanú, ust. § 12 ods. 2 ZoKR vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: a) písomné uznanie záväzku, ktoré zakladá vyvrátiteľnú domnienku existencie záväzku v čase uznania, pričom v danom prípade úmysel osôb konajúcich v mene dlžníka jednoznačne v čase uznania smeroval k uznaniu záväzkov z úverovej zmluvy (vrátane príslušenstva), teda písomné uznanie záväzku je platným právnym úkonom a b) úradné osvedčenie podpisu / podpisov dlžníka, pričom pri uznaní podpisu za vlastný nejde o konanie menom dlžníka, ale len o osobitné prehlásenie podpisujúcej osoby, že uznanie záväzku je skutočne ňou podpísané.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v žiadnom zo svojich ustanovení neurčuje, akou formou má dôjsť k osvedčeniu podpisu na uznaní záväzku. Podľa jeho názoru, prehlásenie osoby môže smerovať len k podpisu ako takému, ktorý uznáva za vlastný, pričom takýmto uznaním podpisu za vlastný nijakým spôsobom nezasahuje do hmotnoprávnej roviny v tom čase už podpísaného (a platného) právneho úkonu. Uznanie podpisu za vlastný predstavuje len prehlásenie osôb, že podpisy na uznaní záväzku sú ich podpismi. Obsahovú stránku platného právneho úkonu uznania záväzku samotným uznaním tieto osoby žiadnym spôsobom nemali v úmysle meniť a ani do nej zasahovať a ani ju iným spôsobom deklarovať, dokonca samotným uznaním podpisu za vlastný by tak ani nemohli urobiť. Notár, obec, resp. obvodný úrad pri uznávaní podpisu za vlastný neskúma obsahovú stránku listiny, iba deklaruje, že osoba, ktorá sa k nim dostavila, uznala svoj podpis na konkrétnej listine za vlastný. Zákonodarca pri tvorbe ZoKR mohol vychádzať len z tohto predpokladu, pretože ak by bol chcel akýmkoľvek spôsobom modifikovať úpravu pri definovaní pojmu „preukázanej pohľadávky,“ urobil by tak a neponechal by to na svojvôľu súdov pri arbitrárne reštriktívnom výklade tohto pojmu. Pokiaľ súd v uznesení odkazuje pri posudzovaní preukázanej pohľadávky navrhovateľa na princípy spravodlivosti, morálky, zásadu odopretia spravodlivosti a zákaz zneužitia práva, mal by rovnako navrhovateľovi zohľadniť Ústavou Slovenskej republiky garantované právo vlastniť majetok, ktoré je porušované kontinuálnou snahou dlžníka vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov z úverovej zmluvy. Týmto ústavným právom navrhovateľa sa však súd nijakým spôsobom v uznesení nezaoberá. Napadnutým uznesením dochádza k obmedzeniu slobody navrhovateľa zvoliť si spôsob obrany svojho vlastníckeho práva (možnosť výberu z viacerých zákonom aprobovaných postupov) a uznesenie zbavuje navrhovateľa práva na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo by v rámci konkurzného konania ako veriteľ získal, t. j. práva, ktoré by pri absencii svojvôle okresného súdu požívalo právnu ochranu.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a na majetok dlžníka KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, so sídlom Pod Strážou 3/223, Zvolen, IČO: 31 581 196 vyhlásil konkurz.

K odvolaniu navrhovateľa zaslal dlžník písomné vyjadrenie. Stotožnil sa s uznesením okresného súdu, ktoré považoval za vecne a právne správne, a to s poukazom najmä na odôvodnenie okresného súdu na štrnástej strane uznesenia, kde sa uvádza, že „z hľadiska histórie podávaných návrhov (v našom prípade už štvrté neúspešné podanie toho istého veriteľa) sa javí konanie navrhovateľa i so spornými postupmi vyrobiť si druhého veriteľa zo spriaznenej osoby, ako účelové a špekulatívne.“ Súhlasil s konštatovaním súdu, že nie je jeho úlohou skúmať oprávnenosť pohľadávky veriteľa, ktorá je jednoznačne sporná čo do procesu uznávania, premlčania a platnosti a vykonávať v tomto smere rozsiahle dokazovanie. Rozpornosť tvrdení navrhovateľa vyplýva aj z faktu, že v dôsledku údajného uspokojenia úrokov podľa ust. § 330 Obchodného zákonníka sa istina uhradila až v druhom poradí, ale nakoniec prakticky celá dlžná suma s príslušenstvom bola uspokojená v rámci realizácie záložného práva veriteľom. Rozvrh uspokojených pohľadávok veriteľa a ich realizácia v zmysle záložnej zmluvy však neboli doposiaľ dlžníkovi konzekventne preukázané. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na jeho zrušenie.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ (ako veriteľ) sa návrhom podaným na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „ konkurzný súd“) domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, so sídlom Pod Strážou 3/223, Zvolen, IČO: 31 581 196. Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu navrhovateľ odôvodnil splatnou peňažnou pohľadávkou z úverovej zmluvy č. 22600121363 zo dňa 23.08.2002 a písomne uznanou dlžníkom s úradne osvedčenými podpismi dvoch členov predstavenstva dlžníka vo výške 250.848,50 Eur a ďalšou pohľadávkou druhého veriteľa BSC Investment, s.r.o., so sídlom Zvolen voči dlžníkovi, splatnou a písomne uznanou dlžníkom, taktiež z úverovej zmluvy č. 22600121363 zo dňa 23.08.2002 vo výške 243.520,28 Eur. Navrhovateľ nadobudol pohľadávku voči dlžníkovi z úverovej zmluvy č. 22600121363 tým spôsobom, že pôvodný veriteľ pohľadávky COOP PRODUKT SLOVENSKO, Bratislava ako postupca postúpil pohľadávku spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o., Banská Bystrica ako postupníkovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2008 a následne na základe ďalšej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.11.2008 bola pohľadávka postúpená postupcom MEDIATION KMCH, s.r.o. navrhovateľovi ako postupníkovi. Navrhovateľ ako postupca z postúpenej mu pohľadávky postúpil jej časť vo výške 238.184,66 Eur (úrok z omeškania z istiny pohľadávky postupcu) a vo výške 3.319,39 Eur (časť istiny pohľadávky postupcu) postupníkovi BSC Investment, s.r.o., Zvolen. K návrhu na vyhlásenie konkurzu navrhovateľ pripojil aj výzvy veriteľov zo dňa 03.03.2009 a zo dňa 26.03.2009 na zaplatenie pohľadávok, ktoré boli adresované dlžníkovi. Uznesením č. k. 2K 51/2011-99 zo dňa 04.10.2011 konkurzný súd začal konkurzné konanie voči dlžníkovi KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, so sídlom vo Zvolene, pričom citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12.10.2011 (podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení konkurzným súdom). Výzvou zo dňa 14.10.2011 konkurzný súd vyzval dlžníka na vyjadrenie k návrhu, osvedčenie platobnej schopnosti a predloženie zoznamu všetkých záväzkov dlžníka, ktoré sú 30 dní a viac po lehote splatnosti, a to v lehote do 10 dní od doručenia výzvy. Na základe žiadosti dlžníka zo dňa 04.11.2011 o určenie ďalšej lehoty na osvedčenie platobnej schopnosti, konkurzný súd uznesením č. k. 2K 51/2011-111 zo dňa 08.11.2011 stanovil dlžníkovi ďalšiu lehotu 10 dní od doručenia uznesenia, a to na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie jeho platobnej schopnosti. Dňa 29.11.2011 bolo konkurznému súdu doručené písomné vyjadrenie dlžníka s prílohami (zoznam majetku, vizualizácia prevodu pohľadávky, výzva navrhovateľa zo dňa 03.03.2008, podací lístok, výzva navrhovateľa zo dňa 03.03.2009, podací lístok a dôkazy o predchádzajúcich konkurzoch). K vyjadreniu dlžníka zaslal navrhovateľ písomné vyjadrenie, ktoré bolo konkurznému súdu doručené dňa 01.12.2011. Následne konkurzný súd napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka KOVOHRON, výrobné družstvo Zvolen, so sídlom vo Zvolene z dôvodov v ňom uvedených, proti ktorému podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Podľa ust. § 19 ods. 1 ZoKR (v znení platnom a účinnom do 31.12.2011) ak sa konkurzné konanie začalo na základe návrhu veriteľa, súd do 5 dní od začatia konkurzného konania doručí dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu aj s prílohami spolu s výzvou, aby sa do 10 dní od doručenia výzvy vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť s poučením, že inak bude na jeho majetok vyhlásený konkurz; výzva sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku.

Podľa odseku 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak dlžník neosvedčí svoju platobnú schopnosť podľa odseku 1, súd môže do 5 dní od uplynutia lehoty podľa odseku 1 určiť dlžníkovu lehotu nie dlhšiu ako 10 dní na predloženie ďalších dôkazov. Ak súd dlžníkovi lehotu na predloženie ďalších dôkazov neurčí alebo dlžník ani v dodatočnej lehote určenej súdom neosvedčí svoju platobnú schopnosť, súd najneskôr do 5 dní od uplynutia lehoty podľa odseku 1 alebo od uplynutia lehoty na predloženie ďalších dôkazov vyhlási na majetok dlžníka konkurz alebo dlžníkovi v rovnakej lehote ustanoví predbežného správcu, ak má pochybnosti o jeho majetnosti.

Podľa odseku 3 vyššie citovaného ustanovenia, ak dlžník v konkurznom konaní, ktoré sa začalo na základe návrhu veriteľa, osvedčí svoju platobnú schopnosť, súd konkurzné konanie najneskôr do 5 dní od uplynutia lehoty podľa odseku 1 alebo od uplynutia lehoty na predloženie ďalších dôkazov uznesením zastaví. Uznesenie súd doručí účastníkom konkurzného konania; uznesenie tiež bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Proti uzneseniu môže podať odvolanie veriteľ, ktorý je účastníkom konkurzného konania. O odvolaní odvolací súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, ktoré upravuje osobitný právny predpis - zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien (ďalej len „ZoKR“). Tento zákon ako lex specialis upravuje hmotnoprávne, ako aj procesné ustanovenia týkajúce sa konkurzného konania. Pokiaľ ide o procesné ustanovenia ZoKR a ich vzťah k procesným ustanoveniam upraveným v Občianskom súdnom poriadku, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 196 ZoKR, z ktorého vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddĺžení sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Na základe uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok je právnym predpisom všeobecnej povahy a ZoKR (pokiaľ ide o procesné ustanovenia) je osobitným (špeciálnym) právnym predpisom. S poukazom na uvedené sa na konkurzné konanie prednostne aplikujú procesné ustanovenia upravené v ZoKR a v prípade ich absencie je potrebné primerane použiť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku zo zreteľom na podstatu, účel a cieľ konkurzného konania (resp. konania reštrukturalizačného alebo konania o oddĺžení).

Ustanovenie § 19 ZoKR (v znení platnom a účinnom do 31.12.2011) upravuje postup konkurzného súdu, ako aj spôsob jeho rozhodnutia v prípade, ak sa konkurzné konanie začalo na základe veriteľského návrhu. Zákon jednoznačne stanovuje, že v prípade, ak dlžník ani v dodatočnej súdom určenej lehote neosvedčí svoju platobnú schopnosť, konkurzný súd najneskôr do 5 dní od uplynutia lehoty na predloženie dôkazov vyhlási na majetok dlžníka konkurz alebo dlžníkovi v rovnakej lehote ustanoví predbežného správcu, ak má pochybnosti o jeho majetnosti (§ 19 ods. 2). Zákon taktiež výslovne stanovuje, že pokiaľ sa dlžníkovi podarí osvedčiť svoju platobnú schopnosť, súd konkurzné konanie zastaví najneskôr do 5 dní od uplynutia zákonnej 10-dňovej lehoty, resp. dodatočnej lehoty na predloženie ďalších dôkazov osvedčujúcich platobnú schopnosť.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že konkurzný súd postupoval a rozhodol v rozpore s ustanovením § 19 ZoKR, ktoré konkurznému súdu neumožňuje zamietnuť veriteľský návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, keďže výslovne upravuje možnosti a spôsoby rozhodnutia konkurzného súdu (buď vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka alebo zastavenie konkurzného konania v závislosti od toho, či dlžník konkurznému súdu osvedčí alebo neosvedčí svoju platobnú schopnosť). Tým, že konkurzný súd neskúmal, či dlžník osvedčil alebo neosvedčil svoju platobnú schopnosť, pretože vzhľadom na odlišný právny názor zamietol veriteľský návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, hoci mu to ust. § 19 ZoKR neumožňuje, svojim postupom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie, a to aj s poukazom na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, upravujúci právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a povinnosť všeobecného súdu vykladať príslušné ustanovenia právneho predpisu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (tzv. ústavne-konformným spôsobom). Ustanovenia ZoKR upravujúce postup odvolacieho súdu nevylučujú primeranú aplikáciu ust. § 221 O.s.p. v prípade rozhodovania odvolacieho súdu, z dôvodu ktorého odvolací súd môže výnimočne v prípadoch taxatívne uvedených vo vyššie citovanom ust. § 221 O.s.p. rozhodnúť aj o zrušení napadnutého uznesenia. S poukazom na ust. § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. odvolací súd preto zrušil napadnuté uznesenie konkurzného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V novom rozhodnutí vo veci okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p.).

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.