Konkurzy a reštrukturalizácie z Obchodného vestníka - Konanie č. 430324

Okresný súd Žilina v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka: SSIM-OC, a.s., Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, IČO: 36 437 921, o návrhu správcu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, takto

P o t v r d z u j e reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 24.11.2010, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia.

U k o n č u j e reštrukturalizáciu dlžníka: SSIM-OC, a.s., Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, IČO: 36 437 921.

Podaním zo dňa 26.11.2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca: SKKB, k.s., Štúrova 1, 010 01 Žilina, IČO: 44 884 541 (ďalej len „správca“) ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby súd v súlade s § 153 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka zo dňa 28.10.2010, doplnený dodatkom zo dňa 23.11.2010, v znení schválenom schvaľovacou schôdzou zo dňa 24.11.2010 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka. Svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že dňa 24.11.2010 sa konala schvaľovacia schôdza, na ktorej došlo k prijatiu plánu v súlade s § 148 ZKR. Spolu s plánom predložil zápisnicu zo schvaľovacej schôdze a reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou spolu s prílohami, ako sú uvedené na strane 96 reštrukturalizačného plánu.

Uznesením č.k. 1R/1/2010-3894 zo dňa 15.12.2010 súd reštrukturalizačný plán dlžníka zamietol z dôvodu, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Rozpor spočívajúci v spoločnom záujme veriteľov videl súd v skutočnosti, že proti plánu v znení, v akom bol schválený, vystúpil majoritný veriteľ dlžníka, ktorý z dôvodu popretia akcesorického záložného práva nebol oprávnený na schvaľovacej schôdzi o ňom hlasovať. Zároveň poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré podporne tvorili dôvod, pre ktorý bol plán zamietnutý.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal správca ako predkladateľ plánu odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový súd svojím rozhodnutím uprednostnil záujmy jedného veriteľa pred záujmami ostatných veriteľov úpadcu.

Odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu potvrdil.

Následne bolo uznesením č.k. 1R/1/2010-4348 zo dňa 11.5.2011 reštrukturalizačné konanie zastavené, voči dlžníkovi bolo začaté konkurzné konanie a zároveň bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz.

Uznesením č.k. I. ÚS 200/2011-19 zo dňa 9.6.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) prijal sťažnosť veriteľa Ivana Matejčíka, v ktorej tento veriteľ namietal porušenie svojich základných práv vyplývajúcich z Ústavy SR a z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ďalšie konanie, a odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žilina o zamietnutí plánu a v spojení s ním odložil aj vykonateľnosť rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

Nálezom ÚS SR č.k. I. ÚS 200/2011-286 zo dňa 7.12.2011 bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Žilina o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka, v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 1R 1/2010-4348 z 11. mája 2011, ktorým bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz a vec bola vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze vyslovil, že dotknutým uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu bolo porušené právo sťažovateľov (okrem Ivana Matejčíka podalo sťažnosť ďalších 6 veriteľov) na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní. Porušenie základných práv sťažovateľov pritom ústavný súd videl v stotožnení spoločného záujmu veriteľov so záujmom jedného, hoc aj väčšinového veriteľa. Ústavný súd v náleze zároveň vyslovil, že determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom (str. 32 nálezu). V ďalšom konaní sa krajský súd, viazaný jeho vysloveným právnym názorom, mal ústavne konformným, presvedčivým a hlavne z pohľadu všetkých veriteľov spravodlivým spôsobom vysporiadať s odvolaním správcu proti rozhodnutiu okresného súdu.

Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 43CoKR/6/2012 zo dňa 15.2.2012 rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí plánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd opätovne preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu v intenciách rozhodnutia ústavného súdu a dospel k záveru, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď sa pred rozhodnutím o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dôslednejšie nezaoberal splnením zákonných predpokladov aj podľa § 154 ods. 1 písm. a) a b) ZKR, a keď za jediný dôvod pre jeho zamietnutie považoval ten dôvod, že reštrukturalizačný plán bol podľa § 154 ods. 1 písm. d) ZKR v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov, ktorý okresný súd aj nedostatočne právne vyložil.

K samotnému obsahu reštrukturalizačného plánu krajský súd všeobecne uvádza, že musí byť zostavený tak, aby údaje v ňom obsiahnuté čo najvernejšie zobrazovali ekonomické a právne možnosti dlžníka, nesmie vychádzať zo skreslených údajov o stave dlžníka a je na všeobecnom súde, aby overil faktický stav dlžníka z dôvodu zistenia a porovnania plánu s realitou prv než reštrukturalizačný plán schváli. Reštrukturalizačný plán musí byť dôkladný a konkrétny a musí obsahovať relevantné a kontrolovateľné podmienky tak, aby v prípade jeho neplnenia bolo možné čo najrýchlejším spôsobom prejsť k inému spôsobu riešenia úpadku dlžníka.

V súvislosti s vylúčením najväčšieho veriteľa z hlasovania o pláne krajský súd uvádza, že pri úprave hlasovania, ako platila v čase začatia reštrukturalizačného konania pre zabezpečených veriteľov, ktorým boli zabezpečovacie práva popreté, je potrebné postupovať v prípadoch nejasností alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti tak, že sa uprednostní výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Krajský súd ďalej uvádza, že zodpovednosť za dodržanie rovnosti prístupu reštrukturalizačného plánu ku všetkým veriteľom v jednotlivých skupinách musí posúdiť na základe vlastného rozhodnutia výlučne súd, a ten ho potvrdí len za predpokladu, že je spravodlivý voči všetkým skupinám veriteľov, a to voči zabezpečeným ako aj nezabezpečeným, voči tým, ktorí za plán hlasovali, ale aj tým, ktorí plán neodsúhlasili. Podľa krajského súdu bude pre ďalšie konanie potrebné opätovne posúdiť, či je reštrukturalizačný plán natoľko reálny a udržateľný, aby skutočne zabezpečil čo najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov, ako to vyplýva z § 134 ZKR, teda či podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR nebolo podstatným spôsobom porušené ust. § 134 ZKR pri príprave plánu, a to jeho reálnosť a udržateľnosť, a to z dôvodu, že v spoločnom záujme veriteľov musí byť aj to, aby bol prijatý taký plán, ktorý sa dá zrealizovať. Ďalej musí okresný súd preveriť, či podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR nebolo podstatným spôsobom porušené ust. 135 ZKR týkajúce sa reálnosti príjmovej, ale aj nákladovej časti plánu a pritom prihliadnuť aj na spravodlivé uspokojenie tých veriteľov, ktorí poskytli svoje plnenie dlžníkovi v dobrej viere, že ich pohľadávky budú splnené. Ďalej musí zistiť, či podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR neboli podstatným spôsobom porušené ustanovenia o hlasovaní o pláne, o zaraďovaní veriteľov do skupín, príp. iné ustanovenia týkajúce sa plánu a či to nemalo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu, príp. či plán podľa § 154 ods. 1 písm. b) ZKR neposkytuje osobitné výhody niektorému z účastníkov plánu. Nakoniec musí okresný súd zohľadniť aj relevantné individuálne okolnosti a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad s nimi vedie k pochybnostiam o neplatnosti reštrukturalizačného plánu.

Z uznesenia krajského súdu, ktorého právnym názorom je okresný súd viazaný, vyplýva, že okresný súd musí reštrukturalizačný plán opätovne preskúmať aj s ohľadom na § 154 ods. 1 písm. a) a b) ZKR. Skutočnosti, ktoré majú byť predmetom prieskumu možno pritom zoradiť do týchto bodov:

- samotná reálnosť a udržateľnosť reštrukturalizačného plánu z pohľadu zabezpečenia čo najvyššej možnej miery uspokojenia veriteľov dlžníka (§ 134 ZKR)

- reálnosť príjmovej a nákladovej časti reštrukturalizačného plánu s prihliadnutím na spravodlivé uspokojenie pohľadávok tých veriteľov, ktorí poskytli svoje plnenia dlžníkovi v dobrej viere, že ich pohľadávky budú uspokojené (§ 135 ZKR)

- možné poskytuje osobitnej výhody niektorému z účastníkov plánu

- hlasovanie o pláne, zaraďovanie veriteľov do skupín, príp. iné ustanovenia týkajúce sa plánu a ich prípadný nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu

- spravodlivosť plánu voči všetkým skupinám veriteľov

- vyhodnotenie individuálnych skutkových zistení cez prizmu dobrých mravov.

Primárne súd uvádza, že v tomto konaní postupuje v zmysle § 206a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. podľa zákona č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011.

Okresný súd v zmysle uvedeného predložený reštrukturalizačný plán opätovne preskúmal. V intenciách rozhodnutia krajského súdu sa ako na prvú skutočnosť zameral na reálnosť a udržateľnosť plánu, vrátane reálnosti príjmovej a nákladovej časti plánu s prihliadnutím na spravodlivé uspokojenie pohľadávok tých veriteľov, ktorí poskytli svoje plnenia dlžníkovi v dobrej viere, že ich pohľadávky budú uspokojené.

Celkový objem prihlásených pohľadávok veriteľov, na ktorých prihlášky sa prihliadalo (bez pohľadávok veriteľov so zistenými podmienenými pohľadávkami) predstavuje sumu 30.903.860,27 € (to sú ostatné zistené zabezpečené aj nezabezpečené pohľadávky, popretá nezabezpečená pohľadávka veriteľa STALIA REAL ESTATE SLOVENSKO, s.r.o. ohľadom ktorej sa vedie incidenčné konanie a pohľadávky plánom nedotknuté). Bez pohľadávky veriteľa plánom nedotknutej - Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s., ktorá má v pláne dohodnutý osobitný spôsob uspokojenia z predmetu svojho záložného práva, je objem prihlásených pohľadávok, s uspokojením ktorých musí dlžník rátať, 30.314.692,65 € (otázna je popretá pohľadávka veriteľa STALIA REAL ESTATE SLOVENSKO, s.r.o. vo výške 1.003.241,69 €, nateraz ju však nemožno prehliadať). Zvolenou reštrukturalizačnou metódou je odklad splatnosti pohľadávok na 48 mesiacov, počas ktorých bude dlžník svojich veriteľov postupne uspokojovať. Prioritne bude uspokojovať zabezpečených veriteľov Georgea Trabelssieho a VOLKSBANK Slovensko, a.s. (plnenia pre tohto veriteľa sa budú až do právoplatného rozhodnutia incidenčného sporu, resp. až do zistenia, príp. nezistenia jeho záložného práva ukladať do úradnej úschovy) a následne nezabezpečených veriteľov (v prípade nezistenia záložného práva veriteľa VOLKSBANK Slovensko, a.s. /ďalej len „VB“/ bude tento ako nezabezpečený veriteľ uspokojovaný spolu s ostatnými nezabezpečenými veriteľmi). Dlžník má podľa plánu uspokojovať veriteľov zo zisku z predaja a z prenájmu svojho majetku (byty, kancelárie, parkovacie miesta, fitnes, obchodné priestory a retail). V pláne sú stanovené minimálne sumy, za ktoré dlžník mieni majetok predávať/prenajímať. Minimálny výnos z prenájmu a z predaja svojho majetku odhaduje na úrovni 20.137.542,92 € (táto, ako aj všetky ďalšie uvádzané sumy sú bez DPH). Tento príjem pozostáva v sume 17.036.521,22 € z predaja 128 bytov, z ktorých 33 je už zazmluvnených, z predaja kancelárií (jedna je už zaplatená, dve sú zazmluvnené), z predaja parkovacích miest k bytom a ku kanceláriám a z predaja fitnes. V sume 3.101.021,70 € pozostáva výnos z prenájmu fitnes počas doby troch rokov a z prenájmu obchodných priestorov a retailu spolu s príslušnými parkovacími miestami počas obdobia štyroch rokov. Nespeňaženým majetkom dlžníka ostanú prenajímané obchodné priestory, retail a parkovacie miesta k nim, ktorých hodnotu dlžník odhadol na 13.335.035 €. Tieto podľa plánu následne odpredá tretej preberajúcej osobe ako časť prevádzky podniku za cenu minimálne v rozsahu všetkých dovtedy neuspokojených pohľadávok. Suma neuspokojených pohľadávok k dátumu predaja preberajúcej osobe nie je známa, preto nie je známy ani minimálny výnos z predaja tohto majetku. Nateraz však možno ako z minimálneho výťažku z predaja tohto majetku vychádzať z jeho ocenenia uvedeného správcom, teda zo spomenutej sumy 13.335.035 €. Celkový predpokladaný príjem dlžníka počas 48 mesiacov z predaja a prenájmu jeho majetku je teda suma 33.472.577,92 €. Predpokladaný objem príjmu teda presahuje hodnotu uspokojovaných pohľadávok (bez veriteľa SZRB, a.s.) o 3.157.885,27 €. Hoci predkladateľ plánu všetky sumy výťažku označuje ako minimálne, s ohľadom na vývoj realitného trhu a na množstvo ponúkaných novostavieb a obchodných či kancelárskych priestorov v meste Žilina možno tieto reálne vziať za východiskové a ich výraznejšie prekročenie nemožno podľa názoru súdu očakávať. Súd príjmovú časť plánu ako absolútne nereálnu nevyhodnotil, subjektívne však jej naplnenie považuje za obtiažne. Objektívny odhad reálnosti výnosov je však podľa názoru súdu v kompetencii predkladateľa plánu, ktorý disponuje podrobnými informáciami, z ktorých možnosti dlžníka reálne posúdi.

Ďalej súd venoval pozornosť nákladovej časti plánu. Náklady dlžníka nie sú, s výnimkou prevádzkových nákladov, v pláne bližšie odhadnuté či limitované (za rešpektovania faktu, že správca objektívne nemohol všetky náklady predvídať), a teda z plánu nie je zrejmé, či tieto neprekročia výšku výnosov. V bode 1.1.38 plánu sa uvádza, že pod pojmom náklady sa rozumejú najmä náklady prevádzky a správy objektu, náklady sprostredkovania predaja a prenájmu majetku dlžníka, náklady na nevyhnutné opravy a údržbu objektu, daňové povinnosti dlžníka (najmä DPH, daň z príjmu, daň z nehnuteľností a iné daňové a odvodové povinnosti), odmena členov štatutárneho orgánu dlžníka, odmena správcu, odmena dozorného správcu, náklady notárskych a súdnych úschov, finančná rezerva na budúce výdavky súvisiace s prevádzkou a správou objektu a ďalšie účelne vynaložené náklady prevádzky podniku dlžníka vrátane prípadných opráv, ktoré posúdi dozorný správca a ktoré dlžník vynaloží s jeho súhlasom. Z týchto nákladov sú pevne stanovené iba náklady na prevádzku a správu podniku, mesačne vo výške 46.668 € (správca počíta so znižovaním týchto nákladov v dôsledku postupného odpredaja majetku až na konečnú sumu 20.932,30 €), ďalej odmena členov štatutárneho orgánu vo výške 4.500 € kvartálne, spolu teda 72.000 €, odmena dozorného správcu vo výške 2.000 € kvartálne, t.j. 32.000 €. Ostatné náklady správca nijako nerozvádza, akurát v bode 20.5.3 plánu uvádza kľúč pre výpočet najvyššej prípustnej miery niektorých z nich. Okrem už uvedených ide o náklady sprostredkovania predaja vo výške 3% z ceny sprostredkovaného predaja a náklady sprostredkovania prenájmu v sume najviac jedného mesačného nájomného. Nedajú sa teda bližšie odhadnúť náklady súvisiace s daňovými povinnosťami dlžníka, predovšetkým daň z príjmov (hoci správca argumentuje, že táto daň bude znižovaná v dôsledku odpisov) ani náklady úschov. Správca v pláne neuvádza ani výšku odmeny správcu, ktorá má byť nákladom, táto však vyplýva z prihlášky správcu uplatnenej v dočasne vyhlásenom konkurze a predstavuje sumu 965.000 €. Logicky nevie správca odhadnúť náklady na nevyhnutné opravy a ďalšie účelne vynaložené náklady, ktoré sa počas 48 mesiacov vyskytnú, je však dozaista nutné s nejakými, aspoň minimálnymi, v pomere k veľkosti objektu, počítať. Súd, vychádzajúc z uvedených údajov, vykonal orientačný a predpokladateľný prepočet nákladov, ktoré možno nateraz predvídať. Mesačné náklady na prevádzku objektu, ktorých strop je podľa plánu 46.668 € a minimálna suma 20.932,30 €, súd za obdobie 48 mesiacov (s použitím priemernej ceny) vypočítal na sumu 1.622,407, 20 €. Dlžník bude majetok predávať a prenajímať prostredníctvom sprostredkovateľa i sám. Na účel odhadu súd vychádzal z predpokladu, že dlžník cez sprostredkovateľa predá a prenajme 50% priestorov. Odmena sprostredkovateľa z predaja tak predstavuje sumu 212.364,168 € a z prenájmu 30.699,26 € (pri predaji súd nebral do úvahy už zazmluvnené byty a kancelárie). Celkovo tak predstavuje odmena sprostredkovateľa sumu 243.063,43 €. Čo plán (logicky) nepredpokladal, ale do nákladovej časti je nutné zahrnúť, sú pohľadávky proti podstate vyplývajúce z dočasného konkurzného konania vo výške 114.437,21 € (objem týchto pohľadávok uviedol veriteľ VB, nakoľko však správca túto sumu nerozporoval, možno ju vziať za relevantnú). Suma nákladov, ktoré možno už v tomto štádiu odhadnúť, tak predstavuje spolu 3.048.907,84 € (1.622.407,20 € + 243.063,43 € + 72.000 € +32.000 € + 965.000 € +114.437,21 €). Rozdiel medzi objemom uspokojovaných pohľadávok a odhadnutým objemom nákladov tak predstavuje sumu 108.977,43 €. Z tejto sumy by mali byť uhrádzané ďalšie náklady ako sú náklady na nevyhnutné opravy a údržbu objektu, daňové povinnosti dlžníka (najmä DPH, daň z príjmu, daň z nehnuteľností a iné daňové a odvodové povinnosti), náklady notárskych a súdnych úschov a ďalšie účelne vynaložené náklady prevádzky podniku dlžníka, ktoré posúdi dozorný správca a ktoré dlžník vynaloží s jeho súhlasom. Uvedený výpočet nákladov, ako ho uviedol súd, je orientačný za účelom zhodnotenia reálnosti a udržateľnosti plánu. Tak ako niektoré náklady môžu stúpnuť, môžu aj klesnúť. Rovnako môže dlžník získať z predaja viac výnosov, ale na druhej strane sa mu nemusí podariť napr. dosiahnuť naplnenie prenajímaných priestorov. To isté platí o výnosoch z predaja majetku. Nakoniec nemusí dôjsť ani k zisteniu popretej pohľadávky veriteľa STALIA REAL ESTATE SLOVENSKO, s.r.o. vo výške 1.003.241,69 €, čo by výrazne znížilo objem uspokojovaných pohľadávok. Riziká na strane nákladovej časti plánu predpokladá správca vykryť predajom zostávajúcej časti podniku, keď predajnú cenu stanovil na sumu zodpovedajúcu sume dovtedy neuspokojených pohľadávok, aká suma to však bude a či bude za tú sumu majetok speňažiteľný, je však nateraz neodhadnuteľné. Nákladová a výnosová časť plánu, je podľa názoru súdu nastavená veľmi natesno a úspešnosť realizácie plánu bude závisieť od viacerých, pozitívnych či negatívnych, skutočností. V závislosti od nich sa plán alebo podarí alebo nepodarí zrealizovať. V zásade však nemožno skonštatovať, že plán by bol (v rovine primeraného prieskumu súdom) úplne nereálny či neudržateľný. Jeho ostatné ekonomické aspekty súdu neprináleží hodnotiť, nakoľko nedisponuje všetkými potrebnými informáciami a nie je ani kompetentný hodnotiť ekonomickú stránku veci.

Zo strany najväčšieho veriteľa bola namietaná absencia kontrolných mechanizmov voči dlžníkovi. Je faktom, že plán nedáva veriteľom dlžníka žiadnu konkrétnu kontrolnú právomoc, túto však bude vykonávať dozorný správca, ktorý by mal byť, v prípade, že bude svoje povinnosti vykonávať zodpovedne a riadne, dostatočnou zárukou.

Ďalej súd skúmal možné poskytnutie osobitnej výhody niektorému z účastníkov plánu. Veriteľ VB namietal v pláne obsiahnutý zánik ručenia Ivana Matejčíka, ktorý je konateľom a akcionárom úpadcu, rovnako však aj účastníkom plánu, nakoľko má voči dlžníkovi zistenú pohľadávku. Správca v reakcii na túto námietku uvádza, že v prípade neúčinnosti plánu voči tomuto veriteľovi bude neúčinné aj toto ustanovenie. Podľa bodu 15.11. plánu, týmto plánom zanikajú všetky práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom Dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Bod 17.13 plánu, ktorý sa zaoberá zmenou zabezpečenia pohľadávok zabezpečených veriteľov, v poslednej vete hovorí, že iné zabezpečovacie právne inštitúty, vrátane ručenia Ivana Matejčíka a ďalších osôb pre VOLKSBANK Slovensko, a.s. ako aj spoludlžnícke záväzky zaniknú potvrdením tohto plánu.

V zmysle § 155 ods. 4 ZKR sa plán môže dotknúť aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia pohľadávok (okrem iných osôb) aj voči ručiteľom dlžníka.

Bod 15.11. plánu, ktorý sa vzťahuje na všetkých veriteľov dlžníka, upravuje zánik práva domáhať sa uspokojenia pohľadávok (aj) voči ručiteľom dlžníka. Bod 17.13 plánu v prípade veriteľa VB však hovorí o hmotnoprávnom zániku ručenia konkrétneho ručiteľa. Nakoľko je metódou reštrukturalizácie odklad splatnosti pohľadávok, tento sa prejaví aj vo vzťahu k ručiteľovi. Z tohto pohľadu sa súd stotožňuje s námietkou veriteľa VB, že takéto ustanovenie je v pláne nadbytočné. Čo sa týka zániku ručenia, dôvod takto zvolenej formulácie v pláne sa s poukázaním na skutočnosť, že plán predpokladá stopercentné uspokojenie veriteľov, javí ako nadbytočné. Ustanovenie o zániku ručenia by malo význam iba v prípade, ak by plán predpokladal nižšie ako stopercentné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Vylučovalo by totiž právo veriteľa domáhať sa plnenia zvyšku neuspokojenej pohľadávky od ručiteľa dlžníka. Ak plán predpokladá stopercentné uspokojenie pohľadávky veriteľa VB, jej plným uspokojením, teda zánikom hlavného záväzku, zanikne aj záväzok ručiteľský. Súdu preto nie je zrejmé, aký úmysel predkladateľ plánu týmto ustanovením sledoval. Súd však zastáva názor, že toto ustanovenie plánu bude v prípade neúčinnosti plánu neúčinné, a to aj v prípade, že by išlo o neúčinnosť plánu len vo vzťahu k dotknutému veriteľovi, nakoľko sa týka dotknutej pohľadávky. Súd tento napádaný dôvod ako osobitnú výhodu poskytnutú účastníkovi plánu podľa § 154 ods. 1 písm. b) ZKR neposúdil, a to jednak pre vyššie uvedený argument ohľadne neúčinnosti tohto ustanovenia a tiež z dôvodu, že uvedené zákonné ustanovenie vyžaduje, aby išlo o výhodu poskytnutú v súvislosti s prijatím plánu, čo v danom prípade naplnené nebolo. Relevantnou okolnosťou pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia by tak podľa názoru súdu mohlo byť napr. sľúbenie osobitnej, mimo plánu poskytnutej výhody pre prípad, že účastník plánu bude za plán hlasovať (teda poskytnutím osobitnej výhody dôjde jednoznačne k ovplyvneniu pri prijímaní plánu, či už pri jeho prijímaní vo veriteľskom výbore alebo na samotnej schvaľovacej schôdzi).

S opätovným preskúmaním plánu súdom v zmysle odôvodnenia odvolacieho súdu súvisí aj otázka vylúčenia majoritného veriteľa VB z hlasovania o pláne. Veriteľ VB má zistenú pohľadávku čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti, popreté má prihlásené zabezpečovacie právo a jeho poradie. Podľa § 146 ods. 5 ZKR nemajú na schvaľovacej schôdzi právo hlasovať veritelia pohľadávok popretých čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia zabezpečovacím právom alebo zabezpečenia zabezpečovacím právom v rozsahu týchto pohľadávok. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že popretie pohľadávky čo len z jedného z týchto dôvodov diskvalifikuje veriteľa z účasti na hlasovaní o pláne. V tomto ohľade je toto zákonné ustanovenie podľa názoru súdu čo do svojho obsahu jednoznačné a iný výklad nepripúšťa. Hoci ho súd vyhodnocuje ako ústavne nekonformné (nakoľko inak zistený veriteľ sa v dôsledku popretia zabezpečovacieho práva dostáva do nerovného postavenia s nezabezpečeným veriteľom, ktorého pohľadávka je tiež zistená čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti), pre jeho jednoznačnosť iný výklad možný nie je (I. ÚS 338/06), a teda tento veriteľ nemal právo na schvaľovacej schôdzi hlasovať.

Ďalej sa súd zaoberal postavením veriteľa Georgea Trabelssieho a jeho zaradením do skupiny veriteľov hlasujúcich ako zabezpečených. Tento veriteľ si v reštrukturalizačnom konaní prihlásil pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 20.01.2009, poskytnutej dlžníkovi vo výške 790.015,27 €. Správca jeho pohľadávku v celom rozsahu zistil a zistil zároveň aj prihlásené zabezpečovacie právo k tejto pohľadávke, ktoré vzniklo dňa 24.05.2010 titulom zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 23.09.2009, uzavretej medzi G. Trabelssiem ako záložným veriteľom a Ivanom Matejčíkom ako záložcom. Predmetom záložného práva sú pritom všetky pohľadávky záložcu Ivana Matejčíka, ktoré má on voči dlžníkovi (SSIM-OC, a.s.) ako jeho veriteľ z titulu dvoch dlžníkovi poskytnutých pôžičiek vo výške 1.736.263,69 € a 748.400 €. Veriteľ G. Trabelssie má tak svoju pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečenú majetkom, presnejšie majetkovými právami tretej osoby - pohľadávkami Ivana Matejčíka voči dlžníkovi. Či ide o pohľadávky voči samotnému dlžníkovi alebo by išlo o pohľadávky voči inej osobe, stále platí, že zálohom je majetok tretej osoby, nie majetok dlžníka. Ako sa súd vyjadril už v uznesení zo dňa 15.12.2010, má za to, že na veriteľa Ing. G. Trabelssie nemalo byť nahliadané ako na zabezpečeného veriteľa, a to práve z dôvodu, že jeho zabezpečenie sa neviaže k majetku dlžníka. Ide o odlišnosť reštrukturalizačného konania oproti konkurznému konaniu. V konkurznom konaní totiž existuje konkurzná podstata t.j. taký okruh majetku, ktorý slúži na uspokojenie veriteľov. Ten môže byť vlastnený dlžníkom alebo tretími osobami. Ten, ktorý je vlastnený dlžníkom sa zapisuje do súpisu majetku bez ďalšieho a ten, ktorý je vlastnený tretími osobami sa zapisuje len potenciálne (napr. § 79 ZKR). V reštrukturalizácii ide len o usporiadanie majetku dlžníka. Niet ustanovenia a ani podkladu na to, aby sa usporiadaval majetok tretích osôb. Zabezpečeným veriteľom pre potreby reštrukturalizácie je preto len ten veriteľ, ktorého zabezpečenie spočíva na majetku dlžníka. V reštrukturalizácii nie je ustanovenie obdobné § 79 ZKR a nerieši sa ani odporovateľnosť právnych úkonov, v dôsledku úspešnosti ktorej sa speňažuje vlastnený majetok vlastnený hmotnoprávne treťou osobou. Ustanovenia § 79 ZKR a ustanovenia o účinkoch úspešného odporovania sú výnimkou zo zásady, že účelom insolvenčných konaní je usporiadanie majetku dlžníka - § 1 ZKR. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustanovenie § 155 ods. 2 ZKR, podľa ktorého zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Veriteľ G. Trabelssie teda nemal o pláne hlasovať v skupine zabezpečených, ale nezabezpečených veriteľov. Jeho nesprávne zaradenie do skupiny na účely hlasovania však vzhľadom na to, že nemalo nepriaznivý vplyv na žiadneho z účastníkov plánu (plán bol hlasujúcimi veriteľmi v každej skupine schválený jednohlasne, a teda jeho hlasovaním v inej skupine by výsledky hlasovania neovplyvnilo a celkový výsledok pri hlasovaní by sa nezmenil), súd ako dôvod pre zamietnutie plánu nevidel. Skutočnosť, že tento veriteľ bude podľa plánu nakoniec uspokojovaný ako zabezpečený veriteľ, s odkazom na vyššie uvedenú argumentáciu ohľadne zániku ručenia Ivana Matejčíka, ako dôvod pre zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 písm. b) ZKR posúdená byť nemohla.

Nakoniec sa súd zaoberal otázkou spravodlivosti plánu voči všetkým skupinám veriteľov a otázkou dobrých mravov. Spravodlivosť je kritériom ukladajúcim súdu povinnosť hľadať také riešenie právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Z pohľadu rozsahu uspokojenia či poradia uspokojovania veriteľov sa plán dozaista javí ako spravodlivý. Predpokladá 100%-né uspokojenie všetkých veriteľov a uspokojuje primárne zabezpečených a následne nezabezpečených veriteľov. Z pohľadu majoritného zabezpečeného veriteľa sa plán v podstatnom javí ako nespravodlivý z dôvodu momentu zániku záložných práv a zániku ručenia. K zániku ručenia sa súd vyjadril vyššie. Čo sa zániku záložných práv týka, moment jeho zániku pripísaním minimálnej kúpnej sumy na účet dlžníka určite predstavuje pre zabezpečeného veriteľa neželanú mieru rizika. Zohľadňovanie tohto zvláštneho postavenia väčšinového zabezpečeného veriteľa by však narážalo na závery plynúce z nálezu ústavného súdu, ktorý vo svojej podstate vyslovil, že akékoľvek zohľadňovanie individuálnych záujmov veriteľov je v rozpore s princípmi, na ktorých reštrukturalizačné konanie ako kolektívne konanie stojí. Vo svetle nálezu ústavného súdu sa teda plán javí ako spravodlivý voči všetkým skupinám veriteľov, zabezpečeným aj nezabezpečeným, ktorým poskytuje rovnaké uspokojenie. Plán „nepreferuje“ žiadneho z veriteľov z pohľadu toho, či ide o veriteľa majoritného alebo minoritného, zabezpečeného alebo nezabezpečeného, hlasujúceho alebo nehlasujúceho. U všetkých predpokladá rovnaké 100% uspokojovanie, čím napĺňa cieľ a zmysel sledovaný reštrukturalizačným konaním a princípy, na ktorých je toto konanie založené. Obdobné platí pre otázku dobrých mravov. Pojem dobrých mravov zákon bližšie nevymedzuje, pôjde teda o individuálne posúdenie obsahu alebo účelu právneho úkonu (plánu) podľa konkrétnych okolností z hľadiska jeho rozporu so základnými, všeobecne uznávanými a platnými normami. Vo vzťahu k majoritnému veriteľovi sa priebeh konania, ako aj skutočnosti, ktoré mu predchádzali, javí minimálne ako špekulatívne a účelové konanie. Ide predovšetkým o zvýšenie základného imania dlžníka emisiou novej listinnej kmeňovej akcie dlžníka, urobené po vyhlásení splatnosti úverov najväčším veriteľom, ktorej upisovateľom sa stala tretia osoba, v dôsledku čoho došlo k znehodnoteniu zálohu tohto veriteľa - akcií; ďalej podanie šiestich žalôb, v ktorých sa dlžník ako navrhovateľ domáhal určenia, že záložné právo odporcu VB titulom zmlúv o splátkovom úvere a zmluvy o kontokorentnom úvere nevzniklo, pričom tieto boli podané deň pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie a neskôr správcovi slúžili ako podporná argumentácia pri popieraní zabezpečovacieho práva tohto veriteľa, čo malo v konečnom dôsledku za následok odstavenie tohto veriteľa v konaní, a teda de facto došlo k schváleniu plánu, ktorým bude viazaný, bez jeho súhlasu. Úmysel dlžníka poškodiť majoritného veriteľa nemá súd preukázaný, možno sa iba domnievať, či tu bol. V tejto argumentácii by sa však súd opätovne dostal k uprednostňovaniu jedného veriteľa a jeho záujmov (aj keď väčšinového), ktorá by vyústila v neprospech zvyšných veriteľov, pre ktorých je reštrukturalizácia oproti konkurzu výhodnejšou alternatívou a ktorí za plán hlasovali.

Ako dôvod pre zamietnutie plánu súd neposúdil ani námietky veriteľa VB, podľa ktorého došlo k porušeniu ustanovení ZKR zo strany správcu v tom, že odmietol prejednanie jeho pripomienok k plánu na zasadnutí veriteľského výboru a že porušil povinnosť správcu uloženej mu vo vete druhej § 147 ods. 1 ZKR na schvaľovacej schôdzi. Ani jedna táto skutočnosť, objektívne vzaté, nemala na tohto účastníka plánu v konečnom dôsledku nepriaznivý vplyv, a nie je tak dôvodom pre zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR.

Podstatný rozpor plánu so spoločným záujmom veriteľom podľa § 154 ods. 1 písm. d) ZKR súd, po jeho vyhodnotení v zmysle nálezu ústavného súdu, nevidel.

Podľa § 153 ods. 1 ZKR, ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu na potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje; to sa nevzťahuje na ustanovenia o novom úvere.

Keďže teda súd po opätovnom preskúmaní plánu v zmysle vyslovených právnych názorov a záverov ústavného a krajského súdu žiadne skutočnosti, ktoré by boli dôvodom pre zamietnutie plánu nezistil, tento potvrdil a reštrukturalizáciu dlžníka ukončil.

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.